Je užitočné si to ešte raz pripomenúť práve teraz. V momente, keď už aj do západnej tlače prenikajú texty o tom, že ukrajinskí vojaci sú v skutočnosti už v značnej miere demoralizovaní a Rusko stále postupuje.

Rusi pritom v televízii ukazujú všetky tie zákopy v ukrajinských dedinách, ktoré sa im komplikovane dobývajú. Ale idú stále ďalej.

„Spojenci“ sa čoraz častejšie začínajú obviňovať: ukrajinské vedenie hovorí, že Západ mu nedodáva dosť zbraní. Biden zase teraz dosť nediplomaticky obvinil Ukrajinu, že sa na inváziu poriadne nepripravila.

Do toho bývalý veliteľ britských pozemných síl napísal komentár, že Západ v prípade Ukrajiny vlastne nemá žiadnu stratégiu.

A začína byť cítiť politická únava z konfliktu. V USA je benzín najdrahší za posledných 40 rokov. Joe Biden je v niektorých ukazovateľoch najmenej populárnym prezidentom odkedy sa robia moderné prieskumy verejnej mienky (najnižší „approval rating“ v danom čase od zvolenia od roku 1938).

Aj z Francúzska a Talianska už začína byť počuť hlasy politickej špičky, že konflikt by asi bolo treba nejako ukončiť.

Z rečí, že to Ukrajina môže celé nejako vyhrať, už začína byť veľa ľudí unavených.

Napriek tomu doteraz prežívajú o konflikte niektoré mýty. Najmä ten, že Rusi na Ukrajinu vtrhli s cieľom dobyť ju, aby Putin obnovil Sovietsky zväz.

Ľudia, čo tento mýtus šíria, manipulatívne prehliadajú, že rok 2022 je v skutočnosti pre inváziu z hľadiska Ruska tým najhorším.

Ideálne podmienky boli, naopak, v roku 2014. Ukrajinská armáda bola vtedy taká slabá, že mala problémy potlačiť aj povstanie na Donbase. Rusi mohli do krajiny vtrhnúť jednoducho na pozvanie zjavne neústavne zvrhnutého prezidenta a minimálne veľkú časť by bezproblémovo obsadili. Ak by silou mocou, za každú cenu, chceli dobyť nejaké územie, ako sa im podhadzuje.

Rusi sa ale v reakcii na prevrat v Kyjeve obmedzili na zabratie strategicky dôležitého Krymu a materiálnu pomoc povstalcom na Donbase.

A čakali, či sa situácia tam nejako ukľudní.

Pripomeniem, Ukrajina by mala byť jednou z najbohatších krajín sveta. Má najúrodnejšiu pôdu v Európe, značné prírodné bohatstvo (uhlie, železná ruda, ale napríklad aj potenciál pre turistiku v podobe čiernomorských pláží).

Je to dosť vzdelaná krajina, koniec-koncov, za Sovietskeho zväzu tu bola sústredená veľká časť elitného priemyslu aj výskumu.

V HDP na hlavu je pritom dnes chudobnejšia ako Albánsko.

Keď sa Ukrajina prvýkrát v histórii stala samostatnou krajinou, v roku 1991, bolo to s neuveriteľným kusom šťastia. Jeľcin sa potreboval rýchlo zbaviť Gorbačova, tak súhlasil s rozdelením Sovietskeho zväzu.

Bolo to aj preto, že samotný sovietsky režim nebol ochotný prelievať krv. Po počiatočnej snahe silou potlačiť hnutie za osamostatnenie pobaltských republík, ktorých obyvatelia sa hrdinsky za svoju samostatnosť postavili, sa Sovieti radšej rýchlo stiahli.

Podobne samotný puč v Moskve rýchlo skončil, keďže jeho vedenie v skutočnosti nebolo ochotné použiť vojakov proti obyvateľstvu.

Ukrajina vznikla v tejto epoche, ako obrovská krajina v štedrých hraniciach narysovaných za Sovietskeho zväzu.

Problém bol v tom, že tie Ukrajiny boli minimálne tri. Na východe boli oblasti, ktoré sa cítili tradične silno ruské. Na západe (najmä Halič) zase také, kde za čias Rakúsko-Uhorska habsburský dvor podporoval myšlienku samostatného ukrajinského národa, ako protiváhu Poliakom aj Maďarom a ukrajinský národný sentiment je tu doteraz zďaleka najsilnejší.

Medzi tým (aj geograficky) bolo veľa Ukajincov, ktorí sa necítili silno viazaní ani s jednými, ani s druhými.

Napriek tomu krajina vcelku bezproblémovo držala pokope až do Oranžovej revolúcie v roku 2005.

Vtedy sa prvýkrát silnejšie na národnej úrovni presadili sily, ktoré nesúhlasili s myšlienkou Ukrajiny ako rôznorodej, prirodzene federatívnej krajiny.

Tieto sily sa sústredili okolo národného hnutia, ktoré vnímalo Rusko ako principiálneho nepriateľa. Odvolávajú sa na udalosti po 1. svetovej vojne aj počas 2. svetovej vojny.

V ich svetonázore je dosť ahistorických prvkov. Napríklad Ukrajinu vykresľujú ako útvar, ktorý je v protiklade s „ázijským Ruskom“, pred ktorým tradične Európu chránil.

V skutočnosti na území dnešnej Ukrajiny boli dlho silné chanáty , mimochodom, aj kozáci, ktorí sú pre časť Ukrajincov niečo ako jeden z historických pilierov ich identity, vznikli tak, že časť slovanského obyvateľstva prebrala tatárske zvyklosti.

Ale to už je trochu vec vkusu. Každopádne, v politike sú dôležité dôsledky. A napchať celú Ukrajinu do podoby, v akej si to predstavovali západní Ukrajinci, bolo okrem iného aj politicky veľmi neuvážené.

Iróniou je, že tvrdé jadro nacionalistov nijako nemiluje ani Európsku úniu či Západ, ktorý považuje za prehnitý. Ak by vyhrali na Ukrajine, neskôr by boli tvrdým oponentom dnešnej Európy.

Ale za Juščenka ich myšlienky dostávali silnú podporu, prvýkrát sa na národnej úrovni začal velebiť Bandera. Juščenkova a Tymošenkovej éra skončila v hádkach a chaose, unavené obyvateľstvo si radšej zvolilo Janukovyča, človeka z Donbasu.

Proti nemu ale postupne narastal domáci odpor, z veľmi veľkej časti určite autentický, ale z veľkej časti aj silno živený zo zahraničia. A výrazná podpora išla zjavne aj dobre organizovaným nacionalistickým silám (nebolo to nič nové, USA ich štedro podporovali už počas Studenej vojny). Tie prebrali aktivitu počas najprv mierumilovných demonštrácií. Nielen v bitkách s políciou, práve kľúčoví nacionalisti sčasti prebrali aj tribúny. A nakoniec to boli oni, nie občianski aktivisti, kto vyhral vojnu o Kyjev obsazovaním budov (to priznáva celý rad pozorovateľov, vrátane novinárov západných médií).

Pokračovali zastrašovaním politikov, ktorí boli za rozmanitejšiu Ukrajinu (či už boli skorumpovaní alebo nie, nacionalisti všetkých hádzali do jedného vreca). Rok 2014 znamenal dosť veľa krvi.

A tu urobil Západ, presnejšie západná Európa, kľúčovú chybu. Hoci médiá niekedy prinášali príbehy o nacionalistických silách, bralo sa to ako nejaký relatívne okrajový fenomén, pretože v popredí boli politici, ktorí vyzerali zmierlivejší.

V skutočnosti celá agenda prerobenia Ukrajiny na silne protiruský štát (opäť: krajina, ktorá vraj historicky zadržiava „stepný národ“, Rusov) nabrala na intenzite. Teraz, keď má táto ideológiu voľný prístup aj do slovenskej tlače, cez ukrajinských „historikov“ a podobne, si ju aj našinci môžu naplno vychutnať, v celej svojej agresivite.

Príbeh v západnej tlači ale bol: na Ukrajine zvíťazila demokracia, už sa o ňu nemusíme zaujímať. A tak sa západný divák nedozvedel nič o tvrdom potláčaní nepohodlných strán a politikov, zatváraní médií, ale ani o sociálnych nepokojoch (napr. veľké štrajkové aktivity v Krivom Rogu v roku 2017).

A konflikt na Donbase sa podával ako občasné ostreľovanie pár dedín – z tohto práve zúrili Rusi, ktorí sa snažili kričať, že Ukrajinci posielajú rakety na Doneck a Západ to nikde neukazuje.

Rusi vnímali toto a tiež, ešte raz, tú silne protiruskú atmosféru, príbeh o primitívnych barbaroch Rusoch, z ktorého sa zrazu stávala národná agenda.

Do toho sa prudko rozvinula vojenská spolupráca s USA, americkí senátori priamo prišli povzbudzovať ukrajinských ozbrojencov, USA dodávali inštruktorov, materiál, zbrane.

Ale oficiálne to vraj Rusov nemalo znepokojovať. Napríklad v Očakove, neďaleko Krymu vznikla americká inštalácia. Jedine jedny kanadské noviny priniesli príbeh o tom, ako sa nikto do tajomného objektu nedostane a Ukrajinci aj Američania sa o ňom podľa možností odmietajú baviť. Až, keď o ňom Rusi hlasno kričali, odpoveďou bol nejaký propagandistický článok, že o nič nejde. Áno, stavali to dokonca americkí stavbári, ale no a čo, veď na tom nie je nič zvláštne…

Toto bola veľmi zlá situácia, bolo jasné, že to nejako vybuchne. A vybuchlo to nešťastnou inváziou.

Niektorí, vrátane mňa, predpovedali, že Rusi sú pripravení na nejakú obmedzenú operáciu, ale netrúfnu si na väčšie vtrhnutie na Ukrajinu. Pretože ich to ťažko poškodí, vojensky aj ekonomicky.

Tí to nakoniec spravili.

Zjavne nie tak, že išli okupovať veľké časti Ukrajiny, to boli úplné propagandistické hlúposti (spomíname si na tie mapky zobrazujúce, ako Rusi budú viesť tri veľké údery cez srdce Ukrajiny, až na Kyjev – na to pritom nikdy nemali v okolí Ukrajiny ani zďaleka potrebné sily).

Ale operácia je rozhodne pomerne rozsiahla, väčšia, ešte raz, ako sme si mnohí mysleli, že by Rusi mohli podniknúť, ak im nebude vyhovené.

Rusi medzitým tvrdia, že inú možnosť nemali, rozsiahle sankcie by vraj prišli za každého typu operácie, aj menšej, a vzhľadom na vcelku slušnú silu ukrajinskej armády by nejaká menšia operácia nedosiahla nič, len by bola vítaným spustením útoku na Donbas, ktorý by Rusi neubránili, ak by sa obmedzili len čisto na jeho obranu.

Ťažko povedať, ako to naozaj bolo a je, invázia rozhodne bola pre Rusko veľkým rizikom a už len čisto ľudsky ju asi sotva kto mimo Ruska bude vyslovene obhajovať. Je to krvavé divadlo.

Ale rozhodne platí, že Ukrajina nemala šancu to vyhrať a všetko do huckanie Ukrajincov proti Rusom slúži cieľom niekoho úplne iného.

V prvé týždne Rusi dokonca ani nedosadzovali okupačné správy, mestám, kde neboli ukrajinské jednotky, sa skôr vyhýbali a nechali tam pôsobiť ich samosprávy.

Ale práve tým, ako Západ Ukrajinu prudko podporil dodávkami zbraní aj masívnou propagandou, vojnu predĺžil. A Rusi takmer nemali inú možnosť, ako si zabraté územia začať nejako prisvojovať. O obyvateľov sa musia postarať, a keď už sa starajú, veľmi ťažko by bolo ľuďom hovoriť, že ich neskôr zase kľudne len tak dajú naspäť Ukrajincom.

Tragická je v tomto úloha prezidenta Zelenského. Nesporne inteligentný človek ale naivný politik zlyhával pred vojnou prakticky vo všetkom, čo Ukrajincom sľuboval. Vystriedal tri vlády, takých nekompetetných spolupracovníkov si vyberal. Strana sa mu na jeseň začala rozpadať, poslanci už s ním nechceli spolupracovať.

Zachránila ho až vojna, PR on robiť vie a dostal aj masívnu západnú PR podporu (naivní ľudia netušia, koľko stoviek ľudí pracuje na tom, ako vyrobiť príbehy pozitívne pre ukrajinské vedenie a ako ich čo najviac vo svetovej verejnosti rozšíriť).

Zrejme dúfa, že jeho posilnená úloha mu po konflikte umožní vysporiadať sa s politickými protivníkmi, aj niektorými oligarchami a krajinu modernizovať.

To je ale naozaj veľmi otázne. Pravdepodobnejšie je, že po skončení konfliktu nebude dlho trvať, kým časť Ukrajincov začne kričať, na čo to celé vlastne bolo dobré.

A to je tá kľúčová otázka. Na čo to celé vlastne bolo dobré? Ukrajina mohla byť neutrálnou, multietnickou krajinou, v podstate veľmi modernou. Namiesto toho tupo išla do vyvolávania konfliktu.

Rusko síce celý konflikt oslabuje, po všetkých stránkach, ale Ukrajinu doslova ničí.

A ešte raz, veľký podiel na tom má Západ.

Prečo? Čiastočne aj preto, ako funguje časť západných politikov, ľahko manipulovateľných mediálnym obrazom, ktorý tvoria iní. Ľudia starej gardy (ako ja) si v takýchto prípadoch vedia ešte pomerne plasticky predstaviť dopady konfliktu: na ľudí na Ukrajine, v Rusku. Čo to všetko spôsobí, fyzicky.

Ale časť dnešnej západnej politickej generácie, aj „intelektuálov“ vidí svet dosť komiksovo. Ako jednoduchý boj dobra so zlom. Všetko sa dá zhrnúť do pár klišé.

Aj preto nasledovali lacné frázy o údajnom víťazení demokracie na Ukrajine, o údajne nekonečne krvilačnom Rusku, ktoré netreba vôbec počúvať, len sa proti nemu vyzbrojovať, a podobne.

Výsledok je žalostný. Európa takýchto politikov nepotrebuje. Zničia nás.

Juraj Draxler

By Archa21