A neboli to len mediálne prestrelky. Čínsky prezident to povedal priamo do očí dvom najvyšším predstaviteľom EÚ, šéfke Eurokomisie a predsedovi Rady, počas videokonferencie.

Vo svetovej diplomacii to vyvolalo doslova búrku, napísal na Facebooku Juraj Draxler.

To, že pre Rusko je vtiahnutie Ukrajiny do americkej sféry vplyvu a úzka vojenská spolupráca s USA červenou čiarou, Rusi hovorili už vyše dvadsať rokov. A nielen oni.

Celý rad zaslúžilých amerických diplomatov a vojenských expertov pred tým roky varoval: George Kennan, Paul Nitze, Robert McNamara, Jack Matlock, Chas Freeman, ale napríklad aj súčasný šéf CIA William Burns ešte ako diplomat mnohokrát hovoril, že toto je veľmi zlá politika a treba rátať s následkami.

Ak niekto potrebuje naozaj veľmi elegantný rozbor celej problematiky, odporúčam rozhovory s (nedávno zosnulým) popredným americkým odborníkom na Rusko Stephenom Cohenom (Princeton).

Opakovane varoval aj posledný sovietsky líder Michail Gorbačov, ktorý pred ôsmimi rokmi aj predpovedal, že Američania budú tlačiť a povedie to k vojenskému konfliktu.

Napriek tomu bola ukrajinská vláda do rýchlej spolupráce s NATO huckaná a parlament dokonca zmenil ústavu tak, aby hovorila o smerovaní do NATO, a to napriek tomu, že národ nebol za (zaujímavé, že zmenu opačným smerom teraz prezident podmieňuje referendom, vtedy sa s tým nehrali).

Parlament navyše hneď po prevrate v roku 2014 začal s prudkou kultúrnou vojnou proti „ruskojazyčnému“ (lepší výraz je kultúrne ruskému) obyvateľstvu na východe krajiny. Hneď prvým zákonom.

Po vzbure na Donbase, ktorá bola podporovaná Ruskom, ale podľa väčšiny pozorovateľov mala reálne základy v domácom odpore a podporu obyvateľstva, sa vláda Kyjeva netajila tým, že skôr či neskôr územie dobyje silou. Zároveň ignorovala Minské dohovory, ktoré sama podpísala.

A nechala amerických senátorov (Graham, McCain), aby po podpísaní dohovorov išli v sprievode vtedajšieho prezidenta Porošenka na východ krajiny ozbrojencom hovoriť, že Amerika ich vo vojenskej akcii plne podporí.

Inými slovami, roky sa tu formovala výbušná situácia a Európa bola veľmi pasívna. Odkedy predstaviteľov EÚ z vplyvu na ukrajinskú vládu odstavili Američania („Fuck the EÚ“), boli sme v tomto procese do značnej miery pozorovateľmi (Európa mala záujem skôr na umiernených politikoch, typu Klička, Američania tlačili doslova „svojich ľudí“, ako Jaceňuk a podobní).

Niežeby tieto veci ľudí v európskych krajinách nehnevali. Ja sám som bol prekvapený, keď mi kedysi nemeckí politológovia off record hovorili, že už je naozaj čas, aby Nemecko prestalo byť americkou kolóniou (hovorím o čistých „mainstreamových“ ľuďoch, žiadni národniari či ostrá ľavica). Podobne ma vždy zaujalo, ako tvrdo idú po svojich záujmoch ľudia z nemeckého priemyslu. Otvorene vám kadečo povedia, ak sedíte mimo mikrofónov.

Kde je problém? Podobne ako v USA, aj v Európe sú dnešné politické kádre slabými osobnosťami, a podporované mediálnymi systémami s veľmi špecifickým fungovaním a naratívmi zamknutými do určitej množiny klišé. Akurát v Amerike, oveľa menej demokratickej, ako je Európa, to naozaj agresívne využívajú kliky, ktoré majú reálnu moc.

Typickým príkladom sú práve konflikty. Ak dáte nejakému ničivému konfliktu nálepku, že je to za demokraciu, veľká časť verejnosti (niečo podobné bratislavskej kaviarni) to zhltne. Jedno, že ten boj za demokraciu vyzabíja milión ľudí (Irak) a zničí obrovskú krajinu (tiež, takisto Sýria). Navyše, ono sa to nezdá, ale Američania ovládajú veľké časti informačnej infraštruktúry sveta a médiá mnohých krajín tak preberajú ich príbehy.

Najvyhrotenejšie je to potom v takých periférnych krajinách ako Slovensko, kde „elita“ jednoducho nie je dostatočne intelektuálne vyspelá na to, aby formovala iný príbeh modernity ako otrockú závislosť na amerických korporatívno-politických príbehoch a jednak je na Američanmi ovládanom ekosystéme často aj priamo materiálne závislá.

Nikdy sa to nevyrieši na úrovni európskych inštitúcií (tie sú v zásade administratívne štruktúry a je to tak dobre) ani nejakým „paneurópskym hnutím“ aké spustili pred rokmi niektorí moji priatelia v podobe DiEM 25. Na to jednoducho musí prísť iná generácia politikov na národnej úrovni, ktorá potom bude efektívnejšie vedieť kočírovat EÚ ako také. Ak na niečo bude tento hnusný, nešťastný konflikt užitočný, tak možno práve na to, aby to takúto zmenu v Európe smerom k väčšej samostatnosti pomohlo spustiť.

Juraj Draxler

Zdroj: draxlerjuraj

By Archa21