Komentátor Dag Daniš na sociálnej sieti oznámil, že ukončil svoje pôsobenie v redakcii denníka Postoj. Pre konzervatívny online denník začal písať v októbri 2020. „Spolu s Dagom sme dospeli k záveru, že naše názory sa rozchádzajú natoľko, že tento rámec už nevieme nájsť,“ komentoval situáciu šéfredaktor Postoja.

Dag Daniš do Postoja prišiel z Aktualít. Jeho odchod prichádza práve v čase, keď prestup z Aktualít do Postoja oznámil novinár Marek Vagovič. „V Postoji budem externe písať bezpečnostné aj politické analýzy a robiť rozhovory,“ informoval.

Na sociálnej sieti Daniš vysvetlil, prečo ukončil spoluprácu s Postojom:

„So šéfredaktorom sme sa zhodli, že moje názory a redakčná línia Postoja sú ťažko zlučiteľné a pokusy o iné riešenia ako odchod by boli len odsúvaním problému. Nestalo sa mi prvýkrát, že nezapadám do „línie“.

Dokonca som si na to už zvykol. Vo viacerých redakciách fungovala vzájomná tolerancia pomerne dlho… A istý čas fungovala aj v Postoji, za čo som šéfredaktorovi aj redakcii vďačný. Kolegom želám všetko dobré. Na druhej strane: o niečo ťažšie si človek zvykne na to, ak sa začnú upravovať a meniť jeho texty, resp. ak sa z nich vypúšťajú vety či celé odseky. Niekedy pred uverejnením komentára, niekedy po uverejnení… A bez vedomia autora, ktorý je podpísaný pod textom.

Po krátkej úvahe som usúdil, že na takýto moderný, dynamický prístup som už asi pristarý. Keď sa stane, že línia redakcie a názor komentátora sa až príliš rozchádzajú, po ruke sú zvyčajne dve možnosti. Prvou je prispôsobiť sa – nárokom nadriadených, okolia, režimu (a dnes už aj bojovej vlajky). Kto ma aspoň trochu pozná, vie, že v tejto disciplíne nevynikám (možno aj preto, že som to ešte nevyskúšal… moja chyba). Druhou možnosťou je zamávať klobúkom a ísť sa bicyklovať.

Druhá možnosť sa mi javila atraktívnejšia než prvá. Iste, je mi jasné, že moje nadšenie ochabne, keď mi prídu účty za energie. Ale taký je život. Jasné mi je aj to, že doba je pomerne náročná. Hlavne pre nás, slabšie prispôsobivých. Viacerí z vás ma upozorňujú, že som sa zmenil a že to so svojimi názormi preháňam. Viem to a súhlasím. Len dodám, že v tom nie som sám.

Zmenila sa doba, spoločnosť a predpokladám, že aj každý jeden z vás. Zmenilo sa toho veľa a rýchlo… Rozumiem, že som už vnímaný trochu inak ako kedysi. No nemyslím si, že to s „rétorikou“ preháňam viac ako iní. Áno, dva roky som tvrdil, aby bolo očkovanie namierené len na ohrozené skupiny, nie plošne na všetkých, keďže následky nových vakcín sa stále skúmajú.

Poniektorí preto usúdili, že som dezolát a konšpirátor. Áno, od volieb už tak intenzívne nekritizujem Smer, viac kritizujem novú vládu. A tvrdím, že principiálne nároky na dodržiavanie práva a fair play by sme mali mať po Kaliňákovi a Kováčikovi aj na Mikulca a Lipšica.

Poniektorí preto usúdili, že som na strane mafie. Áno, myslím si, že prvoradé by mali byť – aj v čase vojny – záujmy Slovenska, potom záujmy Európy a až potom záujmy Spojených štátov. Rusko sa vyfarbilo ako agresor, ktorý porušil medzinárodné právo. Je to tak, no dodávam, že aj americká bezpečnostná politika v Európe niekedy prináša namiesto riešení problémy. Hlavne vtedy, ak Američania ignorujú pozície Nemecka, Francúzska a ďalších európskych členov NATO, ktorí radili s rozširovaním Aliancie pribrzdiť…

Poniektorí preto usúdili, že som Putinov agent. Ak niekoho moje názory poburujú, rozumiem tomu. Napokon, nikomu ich nenanucujem. No nemienim byť ticho alebo prikyvovať na ten typ režimovej politiky, ktorý nás oberal a oberá o slobodu, prosperitu a mnohých aj o zvyšky súdnosti. Keď som v roku 2020 nastupoval do Postoja, tvrdil som, že bude prituhovať.

Myslel som si, že budem, spolu s novými kolegami, pripravený. Nebol som. Rozsah a tempo zmien – a prituhovania – boli násobne väčšie, ako som predpokladal. Žijeme v krízových rokoch. Občas mám obavy domýšľať nutné následky toho, čo sa dnes v spoločnosti odohráva. Stupňovanie agresivity, hnevu, nenávisti, bojového pokriku, túžby navždy umlčať alebo „vymazať“ tých druhých…

To všetko – ak nepribrzdíme – asi nepovedie k šťastným koncom. Nie, nedeje sa to len na Ukrajine. Deje sa to tu, v našich hlavách. A deje sa to roky. Prispeli k tomu aj médiá. A prispel som k tomu aj ja. Moje odhodlanie neurážať, vážiť slová a tlmiť vášne občas zlyhalo. Vlastne nielen občas. Príkladne sa za to potrestám (predpokladám ale, že až zajtra).

Recept na východisko nemám. Ako sa poznám, budem aj ďalej kritizovať, vyrývať, oponovať tým, ktorí si nahovárajú, že majú patent na pravdu a morálku. Keďže už nemám kde písať ako novinár (možnosti sa jedna po druhej minuli a vlastný portál ešte nemám), budem si občasne verejne hovoriť to, čo si myslím, tu, na Facebooku. A budem dúfať, že ja aj vy sa udržíme v hraniciach únosnosti. Môžeme mať iné názory, iné predstavy, iné videnie sveta, iných priateľov aj nepriateľov – no nemali by sme sa vyháňať a „vymazávať“. Nezabúdajme, že stále tvoríme jedno spoločenstvo. Jeden národ, odkázaný na to, aby tu aj ďalej žil. Najlepšie, ako to vie.

FB Dag Daniš

By Archa21