Vo včerajších Správach RTVS boli korektne odprezentované moje argumenty týkajúce sa možného rozmiestnenia jadrových zbraní na Slovensku, vrátane potvrdenia generálneho tajomníka NATO, že Spojené štáty to môžu urobiť. To, že som nebol uvedený ako ich autor, mi neprekáža, lebo tu ide o dôležitejšiu vec a aspoň to pomohlo odpútať pozornosť od mojej osoby, ktorá niektorých ľudí dráždi ako červené súkno. Príznačne demagogická bola reakcia hovorkyne ministerstva obrany, ktorá povedala, že nukleárne zbrane tu byť nemôžu, lebo to vraj nedovoľuje Zmluva o nešírení jadrových zbraní od roku 1974. Toto je úplne typické zavádzanie vládnej koalície, aké používa od začiatku verejnej diskusie.

Takže fakty na stôl. Zmluva o nešírení jadrových zbraní bola prijatá 12. júna 1968, Česko-Slovensko ju podpísalo v čase Pražskej jari 1. júla 1968 a platnosť nadobudla od 5. marca 1970. Napriek tomu, v Česko-Slovensku boli jadrové zbrane rozmiestnené už v roku 1969, čo potvrdil aj generál Miroslav Vacek (bývalý minister obrany). Krátko pred Vianocami roku 1983 zasa Sovietsky zväz rozmiestnil v Česko-Slovensku odpaľovacie jadrové zariadenia a rakety stredného doletu v reakcii na rozmiestnenie balistických rakiet Pershing 2 v západnej Európe. Sám vtedajší minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek vo svojich pamätiach spomína, akým ponižujúcim spôsobom mu to bolo oznámené: bežnou poštou, v 8-riadkovej správe (rovnakým spôsobom sa o tom dozvedel aj jeho kolega z vtedajšej NDR). Tvrdiť, že Zmluva o nešírení jadrových zbraní neumožňuje rozmiestniť nukleárne zbrane na území Slovenska je úplne smiešne klamstvo, ale to som predsa vysvetľoval už veľakrát (okrem iného aj na príklade, že dnes majú Spojené štáty rozmiestnené jadrové zbrane v Turecku, Nemecku, Taliansku, Belgicku a Holandsku a šéf NATO pripúšťa, že môžu byť presunuté smerom na východ). Všetci to vedia, ale títo notorickí klamári zámerne ignorujú fakty, lebo idú podľa manuálu. No neuľahčím im to, pravdu treba neustále pripomínať.

Rovnako dnes už tradične klamal šéf branno-bezpečnostného výboru parlamentu Juraj Krúpa. Na rozdiel od neho však nezostanem pri všeobecnom označení, ale dokážem to na konkrétnych príkladoch. Krúpa rovnako ako prezidentka klamal, keď tvrdil, že ani jedno definovanie porušenia ústavy v pripomienkach uvedené nebolo. Žiaľ, poslanec za Hlas-SD Matúš Šutaj Eštok nedokázal povedať ani jeden konkrétny príklad, čím mohol navodiť dojem, že žiadne takéto prípady neexistujú. Samozrejme, že to nie je pravda, sú ich desiatky, ale ja pre obmedzený priestor uvediem len jeden z nich, ktorý je taký flagrantný, že sme sa s ústavnými právnikmi zhodli na tom, že keby skončil na Ústavnom súde SR, nebolo by inej možnosti ako zastaviť zmluvu pre rozpor s Ústavou Slovenskej republiky. Takže jedna z pripomienok Generálnej prokuratúry SR hovorí: „Z čl. 3 ods. 3 navrhujeme vypustiť písm. b), nakoľko ozbrojené sily USA nemôžu vyžadovať, hoci len dočasný prístup a využitie súkromných pozemkov a zariadení fyzických a právnických osôb SR bez primeranej náhrady. Ide o hrubý rozpor s Ústavou SR a právom EÚ, ak by orgány cudzieho štátu mali mať možnosť zasahovať do vlastníckych práv fyzických a právnických osôb v Slovenskej republike.“ Opakujem a zdôrazňujem: hrubý rozpor nielen s Ústavou SR, ale aj s právom EÚ. Tento bod je taký absurdný, že si zaslúži príklad. Ozbrojené sily USA rozmiestnené na Sliači sa rozhodnú, že chcú využívať nejaké rekreačné zariadenie v Demänovskej doline alebo nejakú budovu priamo v centre Zvolena. Na základe tejto zmluvy sme povinní ich žiadosti vyhovieť bez toho, aby za to Ozbrojeným silám USA vznikli nejaké náklady. Majiteľ súkromného zariadenia sa nielenže nemôže rozhodnúť, či im vyhovie, ale nemá nikde garantované ani to, že mu za to niekto zaplatí. Takýto do neba volajúci nezmysel a škandalóznu nespravodlivosť nenájdete nikde inde…. alebo… pardon… žeby predsa len niekde áno? Nuž, s jednou takou krajinou sa môžeme porovnávať. Takýto režim majú v Džibutsku, ktoré nie náhodou získalo prezývku „krajina na prenájom“. Je tam najväčšia americká vojenská základňa v Afrike (Camp Lemonnier) a americkí vojaci tam majú také podmienky, že si ukázali prstom na hotely Sheraton a Kempinski v letovisku na pobreží Adenského zálivu a malý africký štát im musel vyhovieť. Ale predstavte si, aj taká malá zaostalá krajina si dokázala vyrokovať, že Američania im musia platiť za prenájom základne a iných nehnuteľností desiatky miliónov dolárov ročne. Nám nemusia platiť nič. Ani cent. Slovom NULA.

Drzosť Juraja Krúpu sa však pri tomto klamstve nezastavila. Pokračoval v opakovaní dohodnutého manuálu, že kritici sa tomu nerozumejú a konkrétne sa do toho nerozumie ani Úrad jadrového dozoru SR. Fu… takže takto, pán intergalaktický odborník Juraj Krúpa. Nikde nemôžem nájsť váš seriózny životopis, netuším, čo ste vyštudovali, čím ste sa zaoberali predtým, ako vás najali do Američanmi plateného think-tanku, ktorý sa tu vynoril po Majdane – a to sa v oblasti medzinárodných vzťahov intenzívne pohybujem takmer štvrťstoročie. A vy si dovolíte tvrdiť, že ústredný orgán štátnej správy, ktorý je na Slovensku hlavným garantom štátneho dozoru nad jadrovou bezpečnosťou, sa nerozumie do problematiky jadrovej bezpečnosti?? Toto je taká bezočivosť, že po tejto hláške by vás už nijaký seriózny človek nemal brať vážne.

Samozrejme, že je to ich taktika. Rovnako postupuje aj generál Pavel Macko, ktorého ako „bezpečnostného experta“ dnes citoval moderátor verejnoprávnej televízie, hoci v tomto spore vystupuje iba ako demagogický šéf jednej mimoparlamentnej ministrany, ktorý namiesto vecných argumentov uráža oponentov ako taký pohonič – tým vulgárnejšie, o čo viac sa dostáva pri argumentácii do úzkych. Ale jeho najnovší výplod je skutočne gól. Macko sa nechal počuť, že v prípade odmietnutia zmluvy v referende sa „de facto znemožní aj realizácia článku 5 Zmluvy o NATO“ (sic!!!). Takže takto, pán generál. Keby hlúposť kvitla, ste ako májová čerešňa. Tento demagóg nám chce navravieť, že doteraz, kým tu neboli americké vojská, sme nemali garantovanú kolektívnu obranu alebo že o ňu prídu napríklad Francúzi, ktorí podpísanie DCA so Spojenými štátmi kategoricky odmietli. Viete, toto sú bezočivé klamstvá z takej kategórie, aké používal pri obhajobe výstavby radarovej základne v Brdoch Alexander Vondra, keď Čechov strašil, že ak Česká republika Američanov neprijme, bude musieť obnoviť povinnú vojenskú službu. Čiže takýmito výplodmi ducha by sa mal zaoberať skôr psychoanalytik ako politický analytik a ani ja pri tejto totálnej kravine nebudem strácať čas.Na tomto mieste treba povedať, že celý problém s týmito „expertmi“ spočíva v tom, že v našich končinách sa za nich účelovo označujú iba tí, ktorých určí vládna moc. Ale ako už bolo povedané, odbornosť neurčuje funkcia, ale vzdelanie. A ani to vzdelanie nemusí byť postačujúce, ak v danej oblasti nepracujete a hlbšie sa ňou nezaoberáte. Pre posúdenie takejto zložitej zmluvy je úplne irelevantné, že Pavel Macko bol generál a je úplne jedno, aké mal funkcie. Možno to bol dobrý vojak, ale to z neho bezpečnostného experta nerobí. Práve tak ako liptovskí murári, ktorí postavili Viedeň či Budapešť, nie sú experti na architektúru. Niekedy vám nestačí ani znalosť ústavného práva, prosto musíte poznať do detailov reálie medzinárodných vzťahov v príslušnej oblasti. Oni sa spoliehajú na to, že nielen verejnosť, ale ani väčšina poslancov a ministrov nemá potuchy, o čom to je, ale v mojom prípade si s propagandistickými frázami a heslami nevystačia.

Preto si niekto ako Krúpa dovolí pred kamerami drzo klamať, že tie zmluvy sú úplne rovnaké ako ostatné a že oni dokonca zabezpečili viac práv pre Slovenskú republiku ako predchádzajúca vláda. No, je to, samozrejme, čistá lož. Nebudem sa vracať k tomu výpočtu odlišností, ktoré som už veľakrát uvádzal. Pristavím sa len pri jednom smiešnom argumente poslanca za OĽaNO, ktorý tvrdil, že oni (rozumej ministerstvo obrany) tam do preambuly a jednotlivých článkov pridali záruku, že všetko sa deje „pri plnom rešpektovaní suverenity a zákonov Slovenskej republiky“. No to je asi taká záruka ako Čaputovej interpretačná doložka. Dôležité totiž je, čo sa píše v texte zmluvy ďalej. Ak sa totiž napríklad v čl. 12 ods. 1 jedným dychom uvádza, že „Slovenská republika na žiadosť Spojených štátov uplatňuje svoju suverénnu diskrečnú právomoc vzdať sa svojho prednostného práva na výkon trestnej právomoci“, je to výsmech akýmkoľvek zárukám suverenity.

Bezočivé mi príde aj to, že nejaký Krúpa si dovolí povedať o nositeľke Pulitzerovej ceny Helene Cooper, ktorá v článku The New York Times odhalila zámer Spojených štátov zabezpečiť výcvik ukrajinských povstalcov na Slovensku, toto: „Nikde nie je zdroj, bohvie, s kým sa tá pani rozprávala a urobila sa zaujímavou“. A aby to úplne zabil tak postavil Denník N a New York Times na rovnakú úroveň… Ja naozaj neviem, či to má zmysel vysvetľovať, ale porovnávať demagogický konšpiračný plátok na úrovni Rudého práva z päťdesiatych rokov minulého storočia s najprestížnejším svetovým denníkom je taký úlet, že hádam nie je potrebný nijaký ďalší komentár. Ale hovoriť o uznávanej špičkovej novinárke medzinárodnému formátu ako o nejakej panej, čo si niečo navymýšľala, aby sa urobila zaujímavou… viete, keby toto povedal Fico, už reagujú novinárske organizácie z celého sveta. Pre vašu informovanosť, pán Krúpa: táto pani si už nepotrebuje nič dokazovať a robiť sa zaujímavou. Zaujímavou ju robia výsledky jej celoživotnej práce. Je o nej známe, že vyniká precíznosťou a dobre informovanými zdrojmi z Bieleho domu a najmä z Pentagonu, kde má vytvorené dlhoročné väzby. Každý profesionál vie, že novinár svoje zdroje neprezrádza. Toto nie je Monika Tódová, človeče, tak sa aspoň snažte pochopiť ten rozdiel a nerobte si hanbu.

No a na záver: Juraj Krúpa tvrdí, že nikde nevznikla o DCA taká diskusia ako u nás. Dalo by sa o tomto argumente polemizovať, ale tu mi príde oveľa zmysluplnejšie ako vyratúvať príklady, prečo pán poslanec nemá pravdu, povedať toto. Nemôžete porovnávať historické skúsenosti Slovenska, ktoré bolo za posledné storočie dvakrát obsadené nie nepriateľmi, ale najväčšími spojencami, ktoré sa trikrát spoľahlo na ich ochranu a trikrát bolo zradené (v Mníchove roku 1938, v auguste 1944 a v auguste 1968) – so skúsenosťami napríklad Rumunska. Už táto necitlivosť a nepochopenie našich dejín vás usvedčujú, že nenosíte Slovensko v srdci a nesledujete jeho štátne záujmy. Je zbytočné dodať k tomu čokoľvek navyše. Snáď len to, že súhlasím s tým, že ani za mečiarizmu nebola táto spoločnosť taká rozdelená – ale spôsobili ste to vy, svojím štýlom vládnutia, svojou aroganciou moci a svojím absolútnym ignorovaním základných štátnych záujmov Slovenskej republiky.

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. 

ChmelarEduard

By Archa21