Ak ma ešte niečo dokáže prekvapiť na súčasnej slovenskej politike, tak je to fakt, s akým mediálnym pokojom sa na scénu vracajú gorily, ich mláďatá, ale aj ich praktiky. Po dvoch rokoch vlády, ktorá vraj mala vykrútiť krk chobotnici, sa oligarchom darí viac ako kedykoľvek predtým, Haščák sa štátu vysmieva na slobode a žiada od neho ospravedlnenie alebo niekoľkomiliónové odškodné. Namiesto zlodejov a korupčníkov štát naháňa svojich oponentov a najviac energie míňa na umlčanie kritikov a kriminalizáciu rôznych foriem slobody prejavu. A aby to všetko malo nejaký zmysel, ako vzory cnosti sa nám predkladajú darebáci, ktorí už mali dávno sedieť za svoje ekonomické zločiny a trestné činy proti mieru: Ivan Mikloš sa stal poradcom prezidentky Čaputovej, Mikuláš Dzurinda si rozumie s lídrami Progresívneho Slovenska a v médiách nie sú pripomínaní ako zločinci, ale vyzdvihovaní ako štátnici. Je to podobný útok na historickú pamäť ako keď bezcharakterný manipulátor Arpád Soltész vo svojej sfilmovanej Svini zámerne vynechal éru SDKÚ a preskočil rovno od Mečiara k Ficovi, akoby medzitým neboli dve dzurindovské vlády. Napriek tomu tomuto primitívnemu agitpropu množstvo naivných ľudí uverilo a dodnes si pamätám na status vtedy ešte bezvýznamnej poslankyne Janky Cigánikovej za SaS, ktorá sa vracala uplakaná z kina, v akom strašnom štáte žijeme a ako to po voľbách všetko zmenia…

Dnes už deklarovaným cieľom nie je zbaviť Slovensko oligarchie prisatej na štát, ale zavrieť ústa opozícii a nedopustiť, aby sa vrátila k moci. Nikdy. Počúvajte dobre tie slová a ak ste demokrati, nemôže vám z nich nebehať mráz po chrbte: urobíme všetko pre to, aby ste sa už nikdy nemohli vrátiť k moci – hovoria spontánne lídri vládnej koalície. Takto nerozprávajú demokratické sily navyknuté na určitú politickú kultúru. Takto rozprával Hitler po získaní kresla kancelára zdôvodňujúc potrebu čistiek v ríši. Už som písal, že keď Matovič hovorí, že polícia má rozviazané ruky, zamlčiava nám, že má stále zviazané nohy. Na jednej strane ide po krku Ficovým nominantom, na strane druhej nielenže nevyšetruje aféru Gorila, ale jej protagonistov vyzdvihuje späť k moci a vplyvu. Hoci odstrihnutie sa od Penty bolo oveľa dôležitejšou úlohou pre ozdravenie štátu ako naháňanie smeráckych úradníkov, SaS dnes bráni jej záujmy a ústami svojej predsedníčky Výboru NR SR pre zdravotníctvo Jany Bittó Cigánikovej tvrdí, že zákaz krížového vlastníctva v zdravotníctve vraj predstavuje zásah do práv na podnikanie. A čuduj sa svete, odrazu vraj neexistuje žiadny dôkaz, že Penta svoje postavenie zneužíva… Samozrejme, že opak je pravdou. My vieme, prečo to SaS nechce. Lebo toto opatrenie by prinieslo nižšie zisky pre Pentu. Vieme aj, prečo to nepodporujú médiá. Pretože v tomto skorumpovanom systéme mediálne domy Penty stále dokážu vyvíjať tlak na politikov, aby to odmietli. Dominancia Penty v zdravotníctve je taká obrovská, že to nemá v Európe obdobu. Ale štát radšej odvádza pozornosť tým, že prenasleduje názorových oponentov…

Fico je len zámienka a zaklínadlo. Rozhodujúce sú zisky. Nejde o hodnoty. Ide o prachy. V spoločnosti, v ktorej nie je diskreditáciou politického lídra sadnúť si so skorumpovaným expremiérom na pivo do Hríbovej krčmy, sú mravné kategórie úplne vyprázdnené. Preto si naozaj vyprosím, aby o „morálnom relativizme západnej ľavice“ kázal taký učebnicový pokrytec ako Martin Šimečka. Vo včerajšom článku v jednom červenom denníčku sa neuveriteľne opustil a podarilo sa mu nahádzať do jedného vreca Noama Chomského, Janisa Varoufakisa, Roberta Fica, Eduarda Chmelára a slovenských fašistov…

Viete, už veľakrát som si povedal, že na rozbor nezmyslov nebudem míňať energiu, lebo je nesmierne únavné čítať blúznivé konštrukcie tohto zmäteného nedouka. Ale toto je taká bezočivosť, že si musíme vyjasniť niekoľko základných kategórií. Elementárnou podmienkou kritického myslenia je diferencovanie – niečo, čomu Šimečka a jemu podobní extrémni centristi ani len nerozumejú. Pre nich je uvažovanie v kontexte zradou vytýčenej línie. Preto mu z týchto slovných hnačiek vznikajú také bludy, preto nedokáže pochopiť, prečo protestujem proti vojne a zároveň požadujem zastavenie dodávok zbraní, preto sa mu začalo dymiť zo závitov, keď sa Janis Varoufakis dištancoval od Putina a zároveň požadoval neutralitu Ukrajiny. Opakujem, pre fanatikov všetkých čias bolo myslenie vždy zradou. Preto sa tieto typy od Šimečku a Hríba až po Schutza a Soltésza vždy pohybovali len na tejto binárnej úsečke súhlasu a odporu. Martin Šimečka nevedel robiť nič iné, a tak celý život kádroval. Keď pred dvadsiatimi rokmi kádroval prívržencov referenda o vstupe do NATO, kádroval aj dnešného partnera prezidentky republiky Juraja Rizmana. Ten už však medzitým stihol prebehnúť k militaristom a svoj vtedajší pacifistický postoj označuje ako „mladícku nerozvážnosť“.

Ale keď niekto tak ohavne bezškrupulózny ako Martin Šimečka hovorí o morálnom relativizme, povedzme si, čo to ten morálny relativizmus je. Morálny relativizmus nie je, keď celý život dôsledne vystupujete proti všetkým vojenským konfliktom a viete si to racionálne odôvodniť mravne, filozoficky i politicky – tomu sa totiž medzi čestnými ľuďmi ešte stále hovorí principiálny postoj. Morálny relativizmus je, keď vášnivo, občas až komicky (švejkovský úvodník Hríba a Bútoru „Na Bagdad!“ z marca 2003) podporujete všetky americké vojenské agresie a slovo mier ste objavili až 24. februára tohto roka. Morálny relativizmus je, keď zľahčujete alebo dokonca zamlčiavate (Štefan Hríb kritizoval zverejnenie videí, na ktorých americkí vojaci strieľali do neozbrojených civilistov z vrtuľníka, ako niečo, čo vraj nemalo byť nikdy publikované) vojnové zločiny USA, no za každým mŕtvym na Ukrajine vidíte genocídu. Morálny relativizmus je, keď nie ste schopný odsúdiť vojnové zločiny v Srbsku, Afganistane, Iraku či Líbyi a hanebne až zbabelo si ako štít vymyslíte nezmyselné slovo „whataboutizmus“, ktoré nevzniklo v odborných kruhoch, ale v propagandistických tímoch. Morálny relativizmus je, keď odsudzujete porušovanie ľudských práv v Bielorusku, Rusku a na Kube, ale nie v Saudskej Arábii a na Ukrajine, keď vám je ukradnutý osud väzneného Juliana Assangea a o zavraždenej palestínskej novinárke ani nepípnete. Morálny relativizmus je, keď nevidíte rozdiel medzi fašistami a demokratmi a nevnímate argumentáciu, len jej výsledok. Viete, nie je náhoda, že práve Šimečka a Korčok oživili plané obvinenia z antiamerikanizmu, ktoré používali už pred dvadsiatimi rokmi proti odporcom vojny v Iraku. Keď nie ste schopní rozlišovať medzi odmietaním imperiálnej politiky a nenávisťou k národu, je to rovnako falošné, ako keby ste bojovníkov proti nacizmu volali antinemeckými silami. Odpor voči americkému imperializmu a expanzii NATO neznamená „romantickú lásku k Putinovi“ a kto takéto šialené konštrukcie šíri, nemal by byť považovaný za príčetného človeka.

Viete, mňa už tieto neproduktívne polemiky nebavia, keď sa nevedie racionálna diskusia o princípoch, ale hysterická hádka medzi prívržencami pevne daných táborov. Je to ako keby ste pozerali zápas s vopred daným výsledkom. Takéto vzájomné ostreľovačky vás nikam neposunú, slúžia len na posilnenie klanovej súdržnosti, lebo priznanie chyby sa považuje za rezignáciu a ospravedlnenie za slabosť. Lenže slabého človeka poznáte práve podľa toho, že nevie prijať zodpovednosť za svoje omyly a zlyhania. Preto Zuzana Čaputová, aj keď podľa zdrojov z jej kancelárie zúrila, že z nej urobili pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní trom fašistickým kolaborantom hlupaňu, nebola schopná priznať prešľap a včera vydala oficiálne stanovisko, z ktorého vyplýva, že si „stojí za ocenením troch členov Bielej légie, no vníma aj polemiku spojenú s ich bojom proti SNP“… Toto úplne vážne?? Takýto postoj považujem za nesmierne zbabelý. Prezidentka sa vyhovára, že tento škandál spôsobil niekto z jej kancelárie, no faktom je, že podľa včerajšieho vydania denníka Pravda mala k dispozícii odborný historický posudok, ktorý sa vyjadroval k trom exponentom ľudáckeho režimu veľmi kriticky až odmietavo, no Zuzana Čaputová si ho neprečítala!! Dá sa takáto zodpovednosť zvaliť na úradníkov, keď hlava štátu ani nevie, koho vyznamenáva? Preboha, čo je to za bordel?

Táto vláda už dávno stratila morálnu prevahu nad tou predošlou. Opája sa priazňou svetových mocenských centier, ktoré im raz hodia cukríček, inokedy aportujú kostičku. Ale pre svoj ľud neurobila nič. No keď nadôvažok vracia do hry gorily a zasieva v spoločnosti atmosféru strachu, prenasledovania a udávania, myslím si, že pohár trpezlivosti v priebehu nasledujúceho roka pretečie a ľud povstane. Ten čas sa blíži.

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. 

Zdroj: FB

By Archa21