Táto úvaha je určená všetkým, ktorí si želajú na Slovensku zmenu, a nie dosť dobre chápu, že voľby nie sú jej zárukou. Tomu, čo sa deje u nás v posledných dňoch, by cudzinec sotva rozumel. Celá spoločnosť očakávala, ako sa Matovičov-Hegerov kabinet vysporiada s obrovskou korupciou, ktorú tu po sebe vlády Smeru-SD zanechali. Členovia vládnej koalície sa dodnes utešujú, že „my nekradneme“, čo je prvý veľký sebaklam. To, čo sa zmenilo, sú totiž len formy rozkrádania verejných financií – trnavská firmička, ktorá na obchodoch so štátom zarobila za jediný rok toľko, ako smerácky oligarcha Brhel za päť rokov; štátne zákazky bez výberového konania; prasce za 4500 eur a mohli by sme pokračovať. OĽaNO vyhralo voľby na tom, že vnútilo tejto spoločnosti falošný naratív, že hlavou mafie je Fico. Keďže Matovič nie je hlupák, ale podvodník, veľmi dobre vie, že takto to nefunguje. Politici sú v tomto režime iba vykonávatelia vôle oligarchov. Ich zatknutím neprerušíte väzby, iba vymeníte figúrky v tejto zástupnej hre.

Oligarchii to nijako neublíži. Preto je Jaroslav Haščák na slobode a vysmieva sa štátu tým, že od neho žiada ospravedlnenie alebo 13 miliónov odškodné. Takúto drzosť si môžu dovoliť iba „majitelia“ krajiny. To už je poctivejšie, keď oligarchovia sami chytia opraty do rúk (ako Babiš, Trump alebo Porošenko) a jasne ukážu, kto tu v skutočnosti vládne. Až to by bola otvorená hra – nežijeme totiž v demokracii, ale v oligarchii, ako som na to už mnohokrát poukázal. Preto ak to niekto myslí vážne s bojom proti oligarchii, musel by vyhlásiť vojnu nie zopár politickým figúrkam, ale kapitalizmu samotnému. Inak je to v podstate divadlo alebo ak chcete – podvod.

Vidíme, že Matovičovej junte o to nikdy nešlo. Ale to, čo spravili v stredu, je také absurdné divadlo, aké Slovensko ešte nezažilo. Dlho sme čakali na to, že Fica obvinia z nejakej mnohomiliónovej korupcie. A neklamme si: práve za jeho vlády tu bol dovŕšený systém, ktorý vyradil každého čestného človeka pôsobiaceho mimo korupčnej schémy. Lenže namiesto toho má byť šéf Smeru-SD stíhaný a väznený za to, že sám inicioval stíhanie ekonomickej kriminality ľudí z dnešných mocenských štruktúr – Kisku, Matoviča a ďalších. To je také šialené, až z toho zostáva rozum stáť. Ak sa Ficovi a Kaliňákovi dáva ďalej za vinu, že vytvorili „zločineckú skupinu“ tým, že „dosadzovali do úradov svoje spriaznené osoby, kompletne ich ovládli a využívali ich vo svoj prospech“ (sic!), potom musím konštatovať, že každá vláda na Slovensku je zločineckou skupinou… Toto snáď nemyslia vážne. Nielenže je obvinenie opäť postavené na kajúcnikoch, ktorí si takýmto spôsobom zachraňujú krk, ale celé to smrdí strašným fiaskom pri dokazovaní a ja pochybujem, že sa táto fraška dotiahne do konca. Preto sú takí rozpačití nielen odborníci na trestné právo, ale aj samotný policajný prezident Štefan Hamran, ktorý sa vyjadroval veľmi opatrne: „Uvidíme, či sa to podarí dotiahnuť do konca, či dôkazy NAKA budú postačujúce na to, aby sme Fica a ostatných obvinených postavili pred súd.

“Prečo teda predvčerom urobili ten cirkus? Domnievam sa, že Fico mieril správne, keď odpoveď hľadal v článku, ktorý v ten istý deň zverejnil týždenník Plus 7 dní. Milan Lučanský totiž udrel zo záhrobia, keď si pred smrťou skopíroval svoju komunikáciu cez Whatsapp s ministrom vnútra Romanom Mikulcom a redakcia jej prepis zverejnila. Obsah týchto rozhovorov je mimoriadne závažný. Z komunikácie totiž vyplýva, že Mikulec sa zaujímal o tzv. „horúce kauzy“ týkajúce sa kajúcnikov, pýtal sa, čo hovoria, zisťoval, aké sú dôkazy, usmerňoval, či sa vyšetrovatelia zaujímali o to a o to, a dokonca žiadal príslušné vyšetrovacie spisy. Na to však nemá právo. Minister vnútra môže dostávať informácie iba v takom rozsahu, v akom ich vyšetrovateľ môže poskytnúť verejnosti. V žiadnom prípade nemá právo nahliadnuť do spisu. Osoby, ktoré toto právo majú, sú presne vymedzené v Trestnom poriadku a minister vnútra medzi nimi nie je. Ba čo viac, nepochybujem o tom, že toto je len špička ľadovca, že tieto prípady zasahovania do právomocí nezávislých orgánov nie sú ojedinelé, že sú jeho pracovnou metódou (nemôžem nespomenúť prípad, ktorý sa týka aj mňa – keď ma na jeho príkaz prepustili z Akadémie policajného zboru).

Mikulec je síce gauner, ktorý má toho za ušami viac než dosť, no skutočnosti, ktoré vyplávali na povrch z jeho komunikácie s nebohým generálom Lučanským, smrdia takým škandálom, že o odstúpení by nemal ani diskutovať – už dávno mal podať demisiu. Zachoval sa však ako obyčajne bezcharakterne – som presvedčený, že (po právnej stránke zjavne nedotiahnuté) obvinenie pre Fica a Kaliňáka prišlo v stredu tak prekvapujúco práve preto, aby prekrylo Mikulcov škandál, o ktorom väčšina médií cudne mlčí. Vláda vie, že sa na ich lojalitu môže spoľahnúť, preto im predhodila falošnú stopu – rovnako ako v prípade obvinenia Andreja Kisku, ktoré médiá prešli bez väčšieho vzrušenia, no z obvinenia Roberta Fica urobili správu dňa. Z toho istého dôvodu je zábavné, že Andrej Kiska hovorí o svojom obvinení a trestnom stíhaní ako o komplote Fica (štyri roky po jeho demisii a dva roky po vymenovaní Matovičovej vlády!), ale o obvinení šéfa Smeru-SD hovorí, akoby to bol už platný rozsudok. A my práve v takýchto kauzách nesmieme zabúdať na to, že obvinením sa nič nekončí, iba začína. Je však zvláštne, že médiá sa pohoršujú nad tým, že obhajcovia Fica a Kaliňáka chcú, aby prípad dozorovala generálna prokuratúra, ale v prípade exprezidenta Kisku im nevadí, že jeho prípad bude dozorovať špeciálny prokurátor Lipšic, ktorý bol ešte donedávna jeho advokátom. Nie, na spravodlivosť a nezávislosť súdov sa v tomto štáte ešte stále nemôžeme spoliehať.

Aj keď je obrana vedenia Smeru-SD extrémne demagogická, súhlasím s bývalým ministrom vnútra Vladimírom Palkom, ktorý upozornil, že v prípade Roberta Fica treba odlišovať politickú zodpovednosť od trestnoprávnej. Politická zodpovednosť Roberta Fica za stav, v akom štát zanechal, je nesmierna. Dokázať mu však trestnoprávnu zodpovednosť je úplne iná rovina sporu a vymyslieť si na základe Ficovho neetického konania nejakú zločineckú skupinu, je smiešne až trápne, a tak to podľa všetkého aj dopadne. Aj keby sme však mali akúkoľvek mieru podozrenia, pri procesoch takéhoto typu treba byť vždy maximálne opatrní, pretože tu nejde len o obvinenie bývalého premiéra. Predovšetkým ide o obvinenie lídra najsilnejšej opozičnej parlamentnej strany, a tu sa vždy pohybujeme na tenkom ľade. Politická účelovosť takéhoto konania je vždy vysoko pravdepodobná a ak nechceme dosiahnuť ukrajinizáciu slovenskej politiky, mali by sme sa kriminalizácie opozičných lídrov skôr vyvarovať.

Pokračovanie:

Autor: Eduard Chmelár

By Archa21