Francúzsko v nedeľu zažilo najväčšie politické zemetrasenie od 80. rokov 20. storočia. Marine Le Penová vyrazila všetkým dych.

Úradujúci prezident Emmanuel Macron totiž v nedeľných parlamentných voľbách stratil absolútnu väčšinu. Krajina sa tak čoskoro môže ocitnúť v politickej paralýze. Navyše, veľkým víťazom volieb je nečakane strana Marine Le Penovej, ktorá má dvanásťkrát väčší počet kresiel v parlamente než doposiaľ.

Macronova koalícia Ensemble (Spoločne) síce skončila prvá a získala najväčší počet miest, lenže ocitla sa veľmi ďaleko od absolútnej väčšiny, ktorá je potrebná na zostavenie vlády a presadenie zákonov. Francúzsko je síce republikou so silným postavením prezidenta, no jeho postavenie je podstatne slabšie ako v USA či Rusku. Prezident má dominantné postavenie na svetovej scéne či v bezpečnostnej politike, v domácej politike však dokáže dominovať iba vtedy, ak má za sebou fungujúcu väčšinu v parlamente.

V čom je súčasná situácia výnimočná?

Vo zvyšku Európy sme zvyknutí, že vládu tvorí aj širšie spektrum strán. Francúzsky systém vládnutia bol však dlho nestabilný, a preto sa v roku 1958 Charles de Gaulle rozhodol nahradiť parlamentný systém poloprezidentským modelom, v rámci ktorého by sa moc delila medzi vládu a prezidenta.

Zámerom de Gaulla bolo priniesť stabilitu so silnou a rozhodnou rukou prezidenta. Tomuto zámeru sa prispôsobili aj voľby do parlamentu, pričom sa zmenili na väčšinové dvojkolové, ktoré zabezpečujú značnú výhodu pre silné, veľké a etablované strany. Vďaka tomuto systému volieb je takmer isté, že prezident bude mať vždy absolútnu väčšinu v parlamente a môže tak presadiť všetky reformy a zostaviť svoju vládu.

Skladanie koalícií po voľbách nie je vo Francúzsku bežným ani žiaducim javom. Od zavedenia novej ústavy sa iba trikrát stalo, že prezident nezískal absolútnu väčšinu v parlamente, a to dvakrát počas vládnutia Françoisa Mitterranda a naposledy v roku 2002 počas prezidentovania Jacquesa Chiraca.

Situácia, keď je prezident a premiér (ten, za kým stojí väčšina) z inej strany, sa nazýva kohabitácia, ktorá presúva vládnu moc z prezidenta na premiéra. Prezidenta je dokonca možné v takejto situácii vnímať ako opozíciu. Obidvaja sa však navzájom blokujú a môže to viesť k dlhodobej politickej kríze. Kohabitácia je natoľko neželaným javom, že pravičiar Jacques Chirac sa v roku 2002 dokázal dohodnúť so socialistickým premiérom Lionelom Jospinom na volebných zmenách, ktoré mali zabezpečiť, aby už kohabitácia nenastala.  

A práve preto je súčasná situácia výnimočná a v niečom ešte horšia ako kohabitácia. V minulosti mal vždy aspoň niekto za sebou absolútnu väčšinu v parlamente, či už prezident, alebo líder opozície. No po nedeľných voľbách nemá žiadna strana väčšinu a zároveň všetky spolu odmietajú spolupracovať.

Nie je teda jasné, kto bude vládu tvoriť. Súčasná premiérka Élisabeth Borneová, ktorú nedávno nominoval Macron, už vyhlásila, že sa začína hľadanie „fungujúcej väčšiny“. Zároveň sa vyjadrila, že ide o bezprecedentnú situáciu, ktorá predstavuje obrovské riziko pre krajinu.

Macronova ťažká noc

Predvolebné prieskumy síce naznačovali, že Macronova koalícia Ensemble (Spoločne) stratí veľké množstvo poslancov, ale rátalo sa s tým, že si aj tak udrží väčšinu. Iné scenáre boli veľmi nepravdepodobné, keďže volebný systém a zmeny v roku 2002 výrazne zvýhodnili prezidentskú stranu.

Macron je však veľmi nepopulárny, väčšina voličov si neželala ani jeho prezidentský duel s Le Penovou, čo sa naplno prejavilo pri týchto parlamentných voľbách. Macron v nich stratil 105 (!) poslancov, čo preňho predstavuje ťažkú ranu.

Macron bol totiž vždy prezident filozof, ktorý sa nielenže vyžíva v grandióznych symboloch (jeho prechod pri Versaille po zvolení v roku 2017), ale snaží sa tiež zapísať do histórie ako veľký reformátor a vládca. Keďže toto druhé päťročné volebné obdobie je súčasne aj jeho posledným, chcel skutočne zanechať stopu a podniknúť ďalekosiahle reformy, napríklad zreformovať neudržateľný dôchodkový systém tým, že sa zvýši vek odchodu do dôchodku zo 62 na 65 rokov. Zmeny tohto typu sa mu už zrejme po nedeľných voľbách nepodarí uskutočniť.

Zároveň ani jeho vlastná koalícia Ensemble nie je jednotná a začínajú sa v nej mocenské boje. Ensemble totiž siaha od stredovej pravice až po progresívnu ľavicu. Ako najväčší Macronov vyzývateľ sa ukazuje bývalý populárny premiér Édouard Philippe, ktorý je v súčasnosti primátorom mesta Le Havre, ale je zároveň aj predsedom novej stredopravej strany Horizonty (je súčasťou koalície Ensemble).

Phillippe bol počas svojho pôsobenia na pozícii premiéra populárnejší ako samotný Macron, medzi oboma dlhodobo vládne napätie. Bude preto zaujímavé, ako sa Philippe postaví k Macronovi počas nasledujúcich rokov a ako sa bude profilovať na možnú kandidatúru v roku 2027.

Do tretice Macronova koalícia utŕžila aj niekoľko veľmi ťažkých personálnych porážok. Viacerí čelní predstavitelia jeho strany totiž prehrali vo svojich obvodoch a nebudú tak vo vláde ani v parlamente. Samotný predseda francúzskeho parlamentu Richard Ferrand a šéf parlamentného klubu Christophe Castaner stratili svoje kreslá v parlamente. Prehrali aj viacerí členovia vlády, okrem iných ministerka zdravotníctva a ministerka pre životné prostredie. Macronov obľúbenec Clément Beaune, minister pre EÚ a hlavný strojca Macronovej vízie pre EÚ, sa udržal len s najtesnejším rozdielom hlasov.

Jan Cipár

Zdroj: postoj.sk

By Archa21