18-ročný chalan si v obchode kúpil dve útočné pušky a zastrelil dvoch dospelých a 19 detí miestnej školy.

Podobne, ako mnoho ďalších prípadov, aj tento podčiarkol, aká hlúposť je „argument“, že treba najmä mať všade veľa ozbrojencov, aby zastavili vrahov. Aj tu sa totiž policajti vraha snažili zastaviť, ale neuspeli. Vošiel do školy a začal strieľať.

Bola to už 27. masová streľba v USA tento rok. Na podobných príbehoch fascinuje, aké ľahké je v USA kúpiť si zbraň, aj veľmi výkonnú.

Máte 18, nemôžete si kúpiť pivo, ale môžete si kúpiť pušku s vysokokapacitným zásobníkom, s ktorou viete triafať ľudí aj stovky metrov od vás.

Ručné palné zbrane sú pomerne veľký biznis, je tam veľmi dobre organizovaná lobby.

Iróniou je, že to vôbec nie je najvražednejšia lobby v USA. Oveľa viac ľudí zabijú napríklad niektoré farmaceutické firmy – viď. napríklad opioidová kríza. (Nehovorím, že všetky farmaceutické firmy zabíjajú, len, že v USA niektoré z nich robia nehorázne veci.)

Podobne potravinárstvo – v ktorej inej západnej krajine je časť obyvateľstva pod vplyvom masívnej reklamy presvedčená, že žiť čisto na hamburgeroch a limonádach je dobrý nápad?

Niežeby boli Američania ako celok hlúpi, niežeby tam nemali aj silné miestne komunity, výrazných profesionálov. Ale korporátne štruktúry sú silnejšie.

Nikde nie je sila reklamy a marketingu taká obrovská, ako v USA. Ani sila rôznych lobby. Sú v tom fenomenálne pokryteckí – majú veľmi podrobné zákony a ďalšie normy na reguláciu lobingu. V skutočnosti si najväčšie spoločnosti doslova kupujú svojich kongresmanov.

Američania to nevedia poraziť a dnes už ani nemajú šancu. Politickú a občiansku organizáciu silne podrýva digitálne prostredie, ľudia sa namiesto politickej aktivity venujú šíreniu rôznych konšpi teórií. Pretože sú jednoduché a expresne zasýtia hlad po vysvetlení sveta naokolo. Sú to také intelektuálne hamburgery.

A takto by sa dalo pokračovať. Ropná lobby pred sto rokmi veľmi efektívne lobovala proti hromadnej doprave, kde sa dalo. Potrebovala, aby ľudia kupovali čo najviac áut (pekne to spomína A. Sampson v knihe Sedem sestier, klasike, ktorá opisuje históriu ropného priemyslu).

Aj to prispelo k úplne chorému budovaniu nekonečných predmestí, uniformných, často bez chodníkov, bez prístupu k nejakej voľnej ploche.

Predmestí, kde žijú v pomerne vysokom materiálnom blahobyte umelo usmievaví ľudia, ktorí hltajú antidepresíva v šialených množstvách, vrátane detí.

A občas si niekto kúpi zbraň a ide sa z tej depresie prestrieľať.

Akokoľvek sme v mnohom aj v Európe značne zamerikanizovaní, zďaleka to tu nie je také zlé. Buďme radi.

Juraj Draxler

Zdroj: www.facebook.com/draxlerjuraj

By Archa21