Vojna je a vždy bola, ako je vo všeobecnosti dobre známe tým najhorším spôsobom riešenia sporov medzi štátmi, či inými spoločenskými komunitami. Každá. Primárne skrz traumu,  prinášajúcu veľké utrpenie ľuďom. A čo je treba mať na zreteli – nielen tým, ktorí sa vojny samotnej zúčastňujú. Ba bez zveličenia možno povedať, že následkami a dôsledkami pre životy dotknutých ľudí svojou masovosťou, domino efektom a s tým súvisiacim dopadom na fungovanie každodenného života násobne väčšieho počtu ľudí ešte fatálnejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

V tomto zmysle vojna – to nie sú len jej priame, materiálne škody a pravdaže ľudské obete. Ujmu znásobuje niečo horšie, škodlivejšie, čo parazituje na priamom vojnovom utrpení, čo pôsobí svojimi toxickými účinkami ako „zbraň hromadného ničenia“. A to je dobová všadeprítomná nevyvážená „vojnová“ propaganda, jednostranná, neférová, skresľujúca fakty, zamlčujúca relevantné informácie, nepripúšťajúca poznanie príčinných okolností, vedená s úmyslom vzbudiť, eskalovať a zakoreniť v ľuďoch jednu z najhorších ľudských vlastností – nenávisť. Nenávisť voči všetkému a každému stojacemu na druhej strane brehu – bez milosti a bez akýchkoľvek výhrad. Nenávisť majúcu už „náboj“ kolektívnej zodpovednosti, nenávisť vnášajúcu do medziľudských vzťahov princíp neprípustnej KOLEKTÍVNEJ VINY.

Nenávisť, vyvolávanú – výsostne a výlučne len a len s jediným úmyslom – s úmyslom primäť a mobilizovať bežných ľudí a na tieto účely viesť „vojnu“ inými prostriedkami. A spôsobiť ujmu, nemateriálnu, zato svojím spôsobom ničivejšiu ako na samom „vojnovom poli. Ničivejšiu pre bežných ľudí, ktorí sú jej potenciálne najväčšou obeťou – jej vťahovaním do konfliktu v duchovnej rovine, podprahovo, vedenú na tieto účely starým osvedčeným „gottwaldovským“ spôsobom – KTO nejde s nami – ide PROTI nám..

A na tieto účely prvoplánovo slúži propaganda na vyvolanie strachu, prostredia „kalných vôd s núdzovým režimom“, v ktorom je dovolené „všetko“, čo by za iných okolností nebolo ani právne ani ľudsky akceptovateľné. Vyvolať atmosféru „odvety“, nutnosti prijať aj tu doma „vojnu“ za svoju  a „solidárne“ akceptovať dôsledky vojnového štvania.         

A v takejto situácií spoločenského marazmu zohráva najdôležitejšiu rolu charakter, svedomie a dôstojnosť spôsobu vedenia tohto druhu „občianskej vojny“, spôsobu, akým sa do nej zaťahujú „nezúčastnení“ ľudia. A prím v tejto spoločensky vypätej situácií  zohráva „vojnové spravodajstvo“. A ako sme toho svedkami aj dnes, nielen v reáliách strán, ktoré sú vo vojne – ale aj to, ktoré je vedené „za hranicami“ prebiehajúcich vojnových útrap.

A Slovensko je toho žiarivým príkladom. Na strane „aktív“ – príkladom hodným zdvihnutého prsta nad spôsobom vedenia aktívnej propagandy, koncentrovanej na všetkých „bojaschopných“ úrovniach – mocenskými prostriedkami, za „palebnej podpory“ mediálnej „kabotáže“, s nákladom „streliva“ pochádzajúcim z „nesvojprávneho“ mimovládneho sektora.  

A na strane „pasív“ – totálnym, nemravným a nezákonným – parametrami už diktátorským – spôsobom likvidácie (zablokovania) alternatívnych informačných tokov na strane druhej. Disciplinárnym i trestným stíhaním ľudí za názor. A ako ukazuje aj aktuálne dianie – už aj – na vyššom leveli vedenia „vojny“ – zadržiavaním opozičných predstaviteľov“ a hrozbou ich väzobného stíhania.  

A to sú už spôsoby, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani diktátori, ktorí sa zapísali do dejín najneslávnejším spôsobom. V kadencii a toxicite „aktív“, prekračujúcej už limity, ktoré sú určené svetskými i božími normami ľuďom – homo sapiens – zaklincované nehoráznym spôsobom obmedzovania ľudí na právach a slobodách na informácie, na slobodu slova a prejavu so zlovestne „osvedčeným“ machiavellistickým účelom. Tým, ktorí svätí prostriedky. Ako toľkokrát v histórii. Aj tej našej mladej, slovenskej…   

I.

A sme pri samej podstate veci. Pri účele, ktorý je otcom i matkou všetkého dobrého i zlého. Účele, ktorý nesmie byť nikdy zneužitý na nemravné ciele, ktorý nesmie byť nikdy a nikým zneuctený spôsobom, ktorý budí pohoršenie najhrubšieho zrna, a ktorý vyvoláva odsúdeniahodné emócie. A už vôbec NIKDY premyslene, NIKDY nie osobou, ktorá vrcholovo zastupuje inštitúciu, ktorá má budiť úctu, dôveryhodnosť a rešpekt. A už vôbec NIKDY nie verejne. Tak ako to urobil „v priamom prenose“ Eduard HEGER, 12. marca 2022  v utečeneckom tábore na východe Slovenska pri príležitosti, ktorá onen ÚČEL zaknihovala do histórie. Formou, obsahom i významom vyslaného posolstva „Urbi et Orbi“ do éteru. Čo do zneužitia a zneuctenia historických udalostí – do histórie, už nielen tej slovenskej… 

Ani v druhej svetovej vojne sme nezažili, aby boli bombardované nemocnice, aby boli obkľúčené mestá, aby boli odpojené od elektriny, aby boli zabíjaní civilisti.“

Nuž, v zastúpení tej krehkej, váženej dámy zvanej „história“ – dámy majúcej v láske FAKTY a ich pôvod, dámy tak často zneužívanej na vierolomné účely, chcem pripomenúť, že to nemôže zostať bez povšimnutia. S odkazom, že ona nemôže mlčať, ako mlčia tí, ktorí si nárokujú hodnotiť rýdzosť myšlienok a činov, verejných činiteľov zvlášť – vo verejnom priestore, najmä v tom printovom. A najmä, že len vtedy, a voči tým, ktorí „vysielajú“ z tej druhej, opozičnej strany brehu..  

Niečo na spôsob Bezručovej Maryčky Magdonovej. Dlho čakajúc na ospravedlnenie. Verejné. Rovnako – ako bolo vyslovené tam na východe Slovenska. Na tento ÚČEL – bez ohľadu na to, či bolo vyjadrené v pohnutí mysle alebo nedajbože s horším úmyslom. V každom prípade,  s účinkom, ktorý zarezonoval spôsobom, ktorý účel splnil. A bez doposiaľ  chýbajúcej sebareflexie zo strany autora to naberá na význame o to väčšom. LEBO týmto vyjadrením najvyššej autority výkonnej moci na Slovensku bolo vyslané posolstvo, ktoré významom už prekročilo  hranice racionálne prijateľného a najmä mravne dovoleného. A ktoré tak pýta vysvetlenie. Verejne, rovnako, ako ten jeho vyššie uvedený úlet…    

Na margo „obhajoby“ histórie voči „žalobe“ prednesenej pánom Hegerom v postavení nie súkromnej osoby, ale predsedu vlády Slovenskej republiky mu týmto pripomeniem, na čo tá zneužitá pani história nezabudla. Nikdy, nech sa na ňu pozerá ktokoľvek –a  z ktorejkoľvek svetovej strany. Verím, že nie ako novú informáciu ale iba na osvieženie pamäti.

O dôsledkoch skazonosných aktivít USA (materiálnych i tých ľudských) v strednej a južnej Amerike, v Kórei, Líbyi, Iraku, Afganistane, Sýrii, v bývalej  Juhoslávii – neporovnateľných rozsahom a ničivosťou s tragickými dôsledkami vojny na Ukrajine – sa už čo to vie. Hoci už menej fakt, ktorý tieto vojny spája – spoločný menovateľ – chýbajúci mandát OSN na ich začatie…

Zato – pri všetkej tej dnešnej propagande každodennej, týkajúcej sa Ukrajiny, ukazujúcej prstom iba na spôsoby vedenia vojny jednou, tou ruskou stranou – zaniká poznanie, že takto jednostranne, čierno bielo, na spôsob – „hosana versus ukrižuj – to vo svete vojen nefunguje. LEBO – jednostranná propaganda. LEBO – dnes  sa vo verejnom priestore nepertraktuje, nedostáva prepotrebný priestor na vyvážené spravodajstvo. Na témy, ktoré väčšmi približujú a „signifikantnejšie“ ukazujú, že nielen vojna na Ukrajine prináša utrpenie nevinným ľuďom.        

LEBO vojna nemá prívlastky, ani to bombardovanie, ktoré je jej súčasťou, okrem toho jediného, že je zlovestná, ničivá svojimi dôsledkami.. Vojna, žiadna, ešte raz – žiadna – nie je, nemôže byť humanitárna, ani tá v Juhoslávii, nemôže byť ani farebná ako tie „arabské“ ani inak eufemistická označená. Je rovnako a vždy vražedná, zabíjajúca nielen vojakov – ale aj civilistov v domoch, nemocniciach, školách. A nielen agresorom zaň označeným. A nielen na Ukrajine pán predseda vlády…

Za ňou stáli a stoja vždy osobitné záujmy, zastierané clonou – určenou pre verejnosť. Clonou záujmov, zastieraných vznešenými slovami (demokracie, humanizmu,..), za ktorými vždy stál ÚČEL – ten, ktorý svätí prostriedky. Ten, ktorý bol preoblečený v novodobej histórií vždy za záujmy o prírodné energetické zdroje, nosný motor fungovania ekonomiky, udržania životnej úrovne a iných pridružených profitov. A pre takú – ako je tá (upadajúca) americká – to platí dvojnásobne. ..    

A k tomu, aby sa tie záujmy zabezpečili vojenskou silou „legitímne“ – na to s nástupom nového 3.tisícročia už netreba pozývacie listy, dnes sú k tomu spôsobilé iné sofistikovanejšie metódy. Financovaním aktivít podobných tým s víziou „otvorenej spoločnosti“. A ak takých niet – tak sa to urobí s rýchlejším ťahom na bránu – ako v Iraku. Vymyslenou hrozbou, stráviteľnou verejnosťou, čo je už úloha marketérov, a nimi dobre odvedenej propagandy. Štvavou, vojnovou, pod rúškom ochrany bezpečnosti, mieru s vyšším princípom. Zahmlievajúcej propagandy, odvádzajúcej pozornosť od skutočnej príčiny začatia vojny v tomto „bohatom“ kúte sveta – ako o nej toť pred časom, verejne, žiaľ už po funuse (keď sa onen účel posvätil, splnil) prehovoril prvší predchodca v úrade – M. Dzurinda – „VTEDY ešte nebol čas povedať ľuďom celú pravdu …“   

A tak je dnes čas odkryť nevediacim a pripomenúť pamätníkom – metódy, spôsoby  a dôsledky tej strašnej, beštiálne vedenej vojny vedenej Američanmi vo Vietname, vojny nemajúcou nič spoločné s civilizovaným spôsobom riešenia sporov. Majúc na mysli hrubé nedodržiavanie elementárnych zásad vojnového práva a v jeho rámci nedovoleného používania prostriedkov a metód vedenia vojny. S animozitami páchaných zverstiev, hrôz, pri ktorej blednú aj médiami tak výdatne a tak emocionálne pretriasané správy z Buče a z Mariupoľu. Správ, u ktorých – na rozdiel od tých z Vietnamu – dodnes nie je preukázané, kto je za ne skutočne zodpovedný.  Správ, pri ktorých však mediálna propaganda už vinníka pozná. A už aj verejne súdi. Aj s podprahovým negatívnym účinkom u ľudí, ktorí nepoznajú vyvážené verejné spravodajstvo ani v tej zúženej miere, v akej je pripustené v zahraničí.

V tomto zmysle je potrebné – v záujme spomínanej požiadavky pripomenúť správy, u ktorých tento nedostatok nechýba. Preukaznosť ľudskej beštiality páchanej na nevinných ľuďoch,  ktorú neviem prečo, či už z neznalosti a či z iných dôvodov nevzal pri svojom emotívnom vystúpení do úvahy predseda vlády, hodnotiac vojnové udalosti, ktoré sa udiali od 2.svetovej vojny. Berúc do úvahy vojnové správanie amerických vojakov vo Vietname. Krvavé a zbesilé – ktorý vyvoláva hrôzu ešte aj po rokoch. V kontexte prejavu predsedu vlády pripomínam, že ide o udalosti, ktoré sa udiali vyše 20 rokov  – po ním spomínanej 2.svetovej…

Napokon posúďte sami …  

II.

Písal sa 16. marec roka 1968, ktorý vošiel do dejín ako masakra v MY LAI. Deň na ktorý nemôžu zabudnúť nielen vo Vietname, ale na ktoré nemôže nikdy zabudnúť svetové spoločenstvo. Ako memento, ktoré sa už nemôže, nesmie nikdy opakovať. Ako odkaz pre ľudí celého sveta, ktorí nesmú nikdy stratiť zo zreteľa, že sú za každých okolností v prvom rade ĽUDIA.  

Najprv k tomu alarmujúce „suché“ fakty a následne nezabudnuteľné okolnosti.

V tento deň do osady My Lai, nemajúcej z vojenského hľadiska žiadny strategický význam  vtrhli americkí vojaci z roty tzv. Charlieho Company a bezcitne vyvraždili prakticky celú dedinu – 504 nebojaschopných starcov, žien a detí. Z toho 182 žien a 173 detí. Pod veliteľským heslom: Keď je to dom, zapáľte ho. Keď je to studňa, otrávte ju. Keď to žije, zabite to!“

Na vojenský rozkaz – seržant Ronald L. Haeberle tie ĽUDSKÉ JATKY mal za úlohu dokonca nafotiť (fotodokumentácia sa totiž zvykla robiť pre tzv. Body Count – spočítanie zabitých nepriateľov, podľa čoho velenie vyhodnocovalo úspech jednotlivých vojenských operácií). A aj tak učinil. Autenticky. S hromadou mŕtvol nevinných civilistov – starcov, tehotných žien a nemlúvňat. Ako sa neskôr vyjadril poručík Thomson – „Boli to malé deti – dvoj- až päťročné, ženy, veľmi starí muži, nikto vo veku vhodnom pre vojenskú službu“.

A všetko sa to udialo na rozkaz vyššieho velenia a bez akéhokoľvek ODPORU dedinčanov. Za celý ten čas pritom na Američanov nikto nevystrelil. Jediným zraneným na ich strane bol mladý černošský vojak Herbert Carter, ktorý sa sám postrelil do nohy, aby sa odtiaľ dostal…

A nezostalo však iba pri neľudskom vraždení..

Vojaci obyvateľov obce pred smrťou aj týrali, mrzačili a ženy znásilňovali. Aj násobne. Niekoľkým dokonca do tela bodákmi vyrezávali svoj podpiss označením „C Company“ (rota Charlie Company). A nezostalo pritom iba pri tejto jednej jedinej obci – podobne kruto, bez výnimky a systematicky sa postupovalo v osadách My Che či Ko Luy a iných..

A kapitolou samou o sebe boli krutosti spôsobované „kobercovým“ bombardovaním napalmovými bombami. Nemilosrdne, neľudsky a necivilizovane. Systémom spálenej zeme. A nešlo pritom o „regionálne“, či „miestne“ vojenské americké aktivity. V čase vrcholiacich bojov bolo vo Vietname dislokovaných vyše pol milióna (číslom – vyše 500 000) amerických vojakov !!!

Stačí… ?

Nemôže stačiť – najmenej z dvoch dôvodov. Veľmi poučných paralel a v mnohom nápadne podobných realite na Slovensku.

V prvom rade preto, že tieto kruté fakty, ktoré odzneli na dlho zatajovanom a dlho odkladanom súdnom pojednávaní boli považované za poburujúcu PROPAGANDU „pár jedincov“ – prehlásených a označkovaných – za komunistov“, následne vytesnených zo spoločnosti. Vyhlásených a onálepkovaných – ako inak – kontra PROPAGANDOU vládou spriaznených médií – spolu s podporou „zanietených“ z najvyšších vládnych kruhov a Kongresu (či boli vyhlásení za opice, vandalov, grázlov, psychopatov, či dezolátov sa nevie..).

A udialo sa to len a len zásluhou nebotyčného rozsahu a účinkov propagandy pôsobiacej na vedomie obyčajných ľudí – tých, ktorí neverili alebo neboli schopní uveriť – že toto je „americký spôsob výkonu demokracie a humanizmu“ v zahraničí. Až sa pýta  – a možno ani nie veľmi prehnane – asociácia na odmietavé reakcie na podanú správu Vrbu a Wetzlera o neľudských spôsoboch likvidácie nevinných ľudí v nacistických koncentračných táboroch. Ako ani im spočiatku nikto neveril..

A len pre povzbudenie viery v spravodlivosť dodám, že z tých „pár onálepkovaných a vytesnených“ zo spoločnosti – sa predsa len jeden dočkal „rehabilitácie. Zato po predlhých 30-tich rokoch. Bol to spomínaný poručík Hugh Thompson, ktorý svedčil o masakri v MY Lai na súde…  

A v druhom rade treba pripomenúť paralelu 2 – obštrukcie spojené s (ne)vyvodením právnej zodpovednosti za „nacistické“ spôsoby likvidácie nevinných bezbranných starcov, ženy a deti vojakmi v My Lai – v rozpore s akýmikoľvek vojnovými pravidlami.  

Vyšetrovanie sa najprv viedlo proti 80 príslušníkom americkej armády, no komisia odporučila obžalovať len 26 z nich. Aby neskôr armáda obžalovala iba 14 vojakov (slovom štrnásť..), aby nakoniec všetkých – okrem 1 dôstojníka (slovom jedného jediného) – napokon oslobodili.

A dôvod ?

LEBO vraj v skutočnosti tí „statoční“ vojaci bránili DEMOKRACIU v ďalekom Vietname…

Je ešte k tomu niečo naviac dodať…?

Azda len odkaz pánovi Hegerovi – že po týchto (chýbajúcich) informáciách mu už nebude nič brániť verejne sa ospravedlniť ľuďom na Slovensku.

A médiám, prakticky len tým hlavným, „pravdivým“, ktoré NBÚ „nezavrel“ – odkaz na Etický kódex novinára, s úlohou nemať ho iba za podložku pod rannú kávičku…

A ľuďom na Slovensku nezmazateľné poučenie…

LEBO PROPAGANDA…

PS :

Ten jediný odsúdený na doživotie (poručík William Caley) bol po 3 dňoch (slovom troch) oslobodený a prepustený samotným prezidentom Nixonom do komfortu „domáceho väzenia“ (a po troch rokoch) prepustený úplne na slobodu..

Ten jediný  neskoro ocenený čestný a spravodlivý ČLOVEK, vytesnený zo spoločnosti (poručík Hugh Thompson) s následnými zdravotnými a rodinnými problémami – zomrel zabudnutý v nemocnici pre vojnových veteránov…

LEBO DEMOKRACIA..

Všetko na americký spôsob, ktorí si ale všetci naozaj neželáme. A homo sapiens už hádam len uzná, že PREČO…

JUDr. Ladislav Kopál