Zaujala ma včerajšia informácia, že polícia vyšetruje vulgárne pokriky na Zuzanu Čaputovú v Nitre. To isté žiadali aj niektorí koaliční politici. Naozaj by ma zaujímalo, na základe čoho by v tomto prípade chceli niekoho odstíhať. Chcel by som upozorniť všetkých, ktorým zostalo aké-také právne vedomie, že Slovensko nie je monarchiou a že jej historický pozostatok – trestný čin urážky hlavy štátu – bol zrušený už pred dvadsiatimi rokmi. Niečo podobné sa stalo pred niekoľkými týždňami, keď sa nejaký choromyseľný človek vyjadril na sociálnej sieti, že prezidentku by mali popraviť za vlastizradu, čím vraj „u nej vzbudil dôvodnú obavu o vlastný život“. Dotyčný bol asi veľmi prekvapený, keď do jeho bytu vrazila NAKA, vykonala u neho domovú prehliadku a napriek tomu, že sa muž bránil, že bol opitý, že to nemyslel vážne, že by to nikdy nespravil a niekoľkokrát sa prezidentke verejne ospravedlnil, prokurátor proti nemu vzniesol obvinenie za nebezpečné vyhrážanie sa…. Pritom v tom istom čase sa vyhrážali smrťou desiatkam z nás a polícia sa tým odmietla zaoberať, že nech nerobíme paniku, to sú vraj len také hry… Takže prezidentka s početnou ochrankou je v ohrození života, kým bežní ľudia sú voči verejnému lynču bezbranní… Rovnosť po slovensky.

Poviem vám jeden príbeh. Odohral sa zhodou okolností takmer presne pred 35 rokmi, 1. mája 1987. Mladý nenápadný študent Slovenskej vysokej školy technickej Vladimír Červeň stál v dave prvomájového sprievodu na Námestí SNP v Bratislave neďaleko od tribúny vedúcich predstaviteľov štátu a komunistickej strany. Pomaly a postupne začal vyťahovať z vreciek sedem surových vajec a jedno po druhom ich hádzal do mávajúcich súdruhov. Jedným trafil predsedníčku Ústredného výboru Slovenského zväzu žien Elenu Litvajovú, no až na šiesty pokus trafil toho, koho chcel – Viliama Šalgoviča, predsedu Slovenskej národnej rady, nenávideného normalizačného politika, vlastizradcu a kolaboranta, ktorý v roku 1968 zabezpečil letiská pre pristávanie sovietskych okupačných lietadiel. Posledné vajce už nestihol hodiť, lebo ho v putách odviedla polícia.

Pri výsluchu sa správal statočne a nesnažil sa zľahčiť svoje konanie mladíckou nerozvážnosťou. Naopak, priznal sa, že na tento čin sa pripravoval pol roka, že vajcia nechal na internáte dva týždne za oknom, na slnku, aby poriadne smrdeli. Ako uviedol v zápisnici, svoj čin neľutuje, pretože trafil „tú najväčšiu sviňu, ktorá tam stála“. Trest bol mimoriadne tvrdý. Vylúčili ho zo štúdia a dostal 14 mesiacov väzenia nepodmienečne, teda za každé vajce dva mesiace… Zaujímavý bol aj porevolučný osud oboch aktérov. Šalgovič sa dva mesiace po prevrate pre obavy z dôsledkov svojich zločinov obesil v pivnici svojho domu. Vladimír Červeň zasa volil v prvých slobodných voľbách komunistov – podľa vlastných slov preto, aby to trochu vyvážil (túto repliku použil Zdeněk Svěrák vo filme Obecní škola). Neskôr sa však presťahoval do USA, kde žije dodnes.

Prečo to spomínam? V každom režime sa nájdu nejakí ľudia, ktorým na verejných zhromaždeniach prasknú nervy. Vajíčkam sa nevyhol ani český prezident Miloš Zeman, francúzsky prezident Emmanuel Macron, bývalý predseda Európskej komisie Jacques Delors dokonca schytal tortu do tváre a podobne. Dôležité je, ako na to reagujete. Bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl si to s útočníkom vybavil sám. Chytil ho za golier a spýtal sa ho, čo to malo znamenať. Rozvinula sa z toho celkom zaujímavá diskusia, pri ktorej si obaja mnohé vysvetlili. Reakcia súčasnej moci na Slovensku sa však neponáša na demokratické zriadenie, ale na komunistický režim. Najprv prehnané reakcie politikov a médií, vyhlásenia všetkých spoločenských zložiek a napokon ostré odsúdenie previnilca ako morálneho odpadu spoločnosti. Chýbajú už len legendárne titulky straníckej tlače: „Republiku si rozvracať nedáme!“ Ak nechápete, že tu niečo nie je v poriadku, chybu hľadajte vo vlastnom mentálnom nastavení. My si dnes naozaj nepotrebujeme dokazovať, či je vulgárnejšia opozícia alebo koalícia. Pri pohľade na Krúpu, Naďa, Matoviča a podobných naozaj nie. A už vôbec sa v demokracii nesmieme ani len pokúšať trestať prejavy, ktoré sú síce neetické, ale nie nezákonné – a kto nechápe ten rozdiel, akútne potrebuje školenie zo základov právneho štátu. My dnes potrebujeme hlavu štátu, ktorá sa prestane ľutovať a pokrytecky tváriť, že sa jej najviac ubližuje a prestúpi pred národ s vyhlásením:

„Chápem, že ste rozhnevaní a pokúsim sa vám porozumieť, ale toto musí prestať. Dnes sa to stalo mne, ale o čo viac to musí bolieť vás, ktorým sa to stáva rovnako často a nemáte sa ako brániť. Musíme sa tomu brániť spoločne, a preto stojím na strane všetkých, ktorí musia znášať ponižovanie, vyhrážky, urážky a množstvo krívd, ktoré im znepríjemňujú život. A sľubujem vám, že urobím všetko preto, aby bola naša spoločnosť súdržnejšia, silnejšia, úprimnejšia, aby sme si viac rozumeli a vychádzali si v ústrety. Nikto nesmie mať pocit, že ho štát opustil, že ho vláda nepočúva, že koná proti jeho záujmom.“

Toto je reč, ktorú chcem počuť od hlavy štátu, nie to sebestredné fňukanie a vyžadovanie si podpory pre seba samú. Mainstreamové médiá sa snažia zo všetkých síl zakryť upadajúcu popularitu Zuzany Čaputovej. Keď v Prešove uzavreli Hlavnú ulicu a nahnali na privítanie hlavy štátu hlúčik rozjarených dôchodkýň (každá doba má evidentne svoje babky demokratky), písali falošne o „prezidentskom ošiali“. Ale Zuzana Čaputová sa ako politička nemôže vyhnúť stretu s realitou a musí sa ju naučiť zvládať. Nemôžeme udržať demokraciu, ak namiesto rozvíjania diskusie pestujeme tradíciu vzájomných trestných oznámení za akýkoľvek výrok oponenta. Toto sú metódy občianskej vojny, nie mierovej koexistencie spoločnosti.

A ešte niečo. Včera bol Svetový deň slobody tlače. Už dávno sa míňa svojmu pôvodnému účelu a je len estrádou tých najodpornejších lží. Keď denník Aktuality.sk zverejnil banner, že vďaka slobodnej žurnalistike je cenzúra minulosťou, keď si toto dovolí napísať bez hanby v čase, keď sa vypínajú weby a obmedzuje sa sloboda prejavu tak ako ešte nikdy v dejinách tejto republiky, pomyslel som si, že toto nie je dobré ani ako vtip. Pozrite sa, kto dnes oslavuje tento deň – politici ako Čaputová, Korčok, Heger, ktorým mainstreamové médiá držia chrbát. Pokrytecky ich chvália ako záruku našej slobody, hoci sú len zárukou ich moci. Pred 19 rokmi som v štúdii Filozofia slobody prejavu prišiel k záveru, že dnešná demokratická spoločnosť nepotrebuje ani tak slobodu médií ako slobodu VOČI médiám. Zabúdame, že medzinárodné zmluvy chránia slobodu prejavu ako univerzálne právo každého človeka, nielen novinára, a že úlohou médií v posledných desaťročiach nie je zabezpečiť nám toto právo, ale udržať si vlastné spoločenské a informačné privilégiá.

Čaputová vie, že médiám musí byť zaviazaná, lebo jej pomáhali k moci a pomáhajú jej udržať sa v kresle, ale technologická úroveň našej spoločnosti už dávno nepotrebuje klasické médiá na udržanie informovanosti ako demokratickej disciplíny. Preto je našou úlohou skôr brániť sa voči mediokracii ako vyzdvihovať úlohu médií.

A tak ak by som mal zareagovať na včerajší mediálny sviatok, ak by som mal pri jeho príležitosti niečo pripomenúť našim novinárom a politikom, ktorí pri ďakovných rečiach svojim spriateleným médiám na niečo zabudli, bol by to len tento stručný odkaz: „Julian Assange je vo väzení už 1118 dní. Všetko najlepšie k Svetovému dňu slobody tlače…“

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD.

Zdroj: FB

By Archa21