„Nevezieme nič na Ukrajinu, to by som o tom musel niečo vedieť,“ tvrdil v utorok v TV Markíza minister obrany Jaro Naď. „Určite nie,“ zopakoval Naď na naliehavú otázku moderátora Kovačiča, ktorý sa chcel jasnou odpoveďou uistiť, či v nijakom prípade nevezieme na Ukrajinu systém S-300.

Vnímavého pozorovateľa našej politickej scény by nemalo prekvapiť, že Jaro Naď je notorický klamár. To je o ňom dávno známe a rozhorčenie nad jeho psychopatickým správaním prenechám na politikov. Tým skôr, keď sa tu mesiac bil do pŕs, že nikdy neodovzdáme náš systém protivzdušnej obrany, ak nebudeme mať náhradu (nemáme ju, iba ďalšie sľuby Jara Naďa).

Poďme si ale rozanalyzovať, čo správa dnešného dňa znamená. Malá päťmiliónová Slovenská republika darovala Ukrajine dosiaľ najsilnejšiu a najúčinnejšiu zbraň spomedzi všetkých štátov NATO v hodnote 600 miliónov dolárov, ktorá dokáže zostreliť šesť stíhačiek naraz do vzdialenosti 250 kilometrov.

Propagandistické reči ministra Korčoka, že ide o výlučne obrannú zbraň (ktorá svojou stupiditou prekonáva výrok zo Svěrákovho filmu Na samotě u lesa: „To jsou blchy psí, ty na člověka nejdou“) prenechajme jednoduchším spoluobčanom.

Z rovnakého dôvodu ma nezaujímajú hádky, či vláda týmto krokom zatiahla Slovensko do vojny, keďže je jasné, že v tomto konflikte od začiatku nie sme neutrálnym štátom, takže sme stratili všetky komparatívne výhody a predpoklady prispieť k vyjednávaniu a stať sa mierotvorcom.

Poďme si niečo povedať skôr o tom, aké reálne nebezpečenstvo nám hrozí z tohto kroku.V prvom rade je neprijateľný už len spôsob, akým sa o tom slovenská verejnosť dozvedela. Z bezpečnostných dôvodov sa dá tolerovať utajenie času a spôsobu prepravy takéhoto systému, ale nie samotné rozhodnutie o jeho darovaní inému štátu. To by bolo vo všetkých vyspelých demokraciách od Spojených štátov až po susedné Rakúsko neprijateľné.

Demokratický štát musí rozhodovať o základných otázkach svojej bezpečnosti transparentne, nie v utajenom režime, na nátlak veľmoci, a tak, že sa o tom dozvedia naši občania skôr zo zahraničnej tlače ako od vlastných predstaviteľov. Už len za tento arogantný štýl, keď dal bez akejkoľvek diskusie do stávky životy nás všetkých, by mal minister obrany podať demisiu.

On tu bude naháňať „agentov“ za mizerných 500 eur, pričom sám poberal štedré dotácie od americkej vlády a dodnes jej slúži oddanejšie ako vlastnému štátu a správa sa k nej poníženejšie ako k vlastným občanom? Nechutné, ak túto mocenskú aroganciu a svojvôľu trpíme.

Prezidentka Čaputová sa opäť ukázala ako osoba bez autonómneho názoru na zahraničnú politiku, keď okamžite po zverejnení informácie odverklíkovala pripravený text, že vraj „darovaním obranného systému S-300 Ukrajine pomáhame znížiť počet civilných obetí tragického konfliktu“. Ale to je perfídna lož. Akoukoľvek dodávkou zbraní počet obetí zvyšujeme a vojnový konflikt predlžujeme. Pokúsim sa vysvetliť, v čom je hlavný problém a prečo o celom konflikte nediskutujeme poctivo.

Väčšina politikov a analytikov má evidentný strach vysloviť, že ukrajinský naratív o vojne je minimálne rovnako demagogický ako ruský. Nemusíte byť znalcom medzinárodných vzťahov, aby vám došlo, že prirovnávanie zabíjania na Ukrajine k holokaustu, takmer trojmiliónového Kyjeva s 300 mŕtvymi k Stalingradu a Mariupoľa k Osvienčimu, je poriadne pritiahnuté za vlasy, ak nechceme povedať, že zvrátené. Aj umiernenejší ľudia však prepadávajú emóciám a rozširujú propagandu, že Rusi zabíjajú civilistov cielene a že chcú celú Ukrajinu vyhladiť. Je to dôsledok cenzúry a nedostatku informačných zdrojov, ktorý začína ovplyvňovať úsudok väčšiny z nás.

Ak chceme porozumieť tomu, čo sa tam deje, musíme sa pokúsiť pochopiť skutočné správanie a ciele ruského vedenia – zdôrazňujem: nie preto, že by sme im fandili, ale naopak, preto, aby sme čo najskôr túto strašnú vojnu ukončili.

Už aj americký týždenník Newsweek zachytil analýzy expertov spravodajských služieb USA, že aj keď médiá vytvárajú obraz nesmierne deštruktívnej vojny, v skutočnosti Rusko spôsobuje Ukrajine menšie materiálne škody a zabíja menej jej civilistov, ako by mohlo. Dôstojník letectva, ktorý sa podieľal na schvaľovací cieľov amerických náletov v Iraku a Afganistane, dnes tvrdí, že ruská armáda prejavuje vo svojich útokoch veľkú zdržanlivosť. Za prvý mesiac vykonala menej bojových letov a vystrelila menej rakiet ako Spojené štáty v prvý deň invázie do Iraku. Samozrejme, že časť týchto útokov zničila civilné objekty, zabila nevinných ľudí, ale miera úmrtnosti a ničenia je v porovnaní s vojenskou kapacitou Ruska nízka.

Väčšina letísk je schopných prevádzky a niektoré neboli bombardované vôbec. Dopravná infraštruktúra na Ukrajine zostala nedotknutá. Neprišlo k žiadnemu systematickému útoku na cesty alebo mosty, ako sme to videli napríklad pri bombardovaní Juhoslávie. V skutočnosti sa neuskutočnilo žiadne strategické bombardovanie. Ja viem, že sa veľmi ťažko počúva, že miera krviprelievania a skazy môže byť oveľa väčšia a horšia, než je, ale musíme začať triezvo posudzovať to, čo ukazujú fakty: nič nenasvedčuje tomu, že by Putin úmyselne útočil na civilistov a namiesto toho americkí stratégovia identifikovali jeho ciele takto: zabrať dostatok územia na to, aby dostali ukrajinskú vládu do pozície, v ktorej by musela začať rokovať (tu). Samozrejme, už počujem námietky: A čo Buča?

A čo dnešné zbombardovanie železničnej stanice v Kramatorsku? Po prvé, je iste zábavné, že experti z našich červených denníčkov vedia viac ako ministerstvo obrany USA. Pentagon totiž vydal vyhlásenie, v ktorom sa píše, že „americká armáda nie je schopná nezávisle potvrdiť ukrajinské správy o zverstvách spáchaných ruskými silami voči civilistom v dedine Buča“(tu). O tom, že Washington Post potvrdil, že ukrajinskí bojovníci zneužívajú civilistov ako živé štíty, som písal už v predchádzajúcom článku: (tu).

No a čo sa týka bombardovania železníc, práve to je prípad, kedy sa životy civilistov môžu stať vedľajšími stratami, nie hlavným cieľom útokov. Po tom, čo štáty NATO začali prevážať vojenskú techniku po železnici, sa železničné uzly stali vojenským cieľom. Tí, ktorí to nariadili, s tým museli rátať, preto im treba klásť legitímne otázky, či sú to pre nich prijateľné straty.

Chápem legitimitu sporu, ak si časť ľudí myslí to, čo americký prezident, že Ukrajine treba dodávať zbrane, aby sa mohla brániť a druhá časť si myslí to, čo pápež, že treba ihneď ukončiť krviprelievanie. Neviem, či ste si všimli, že Washington doteraz nevyvinul žiadnu diplomatickú aktivitu na ukončenie konfliktu. Namiesto toho povzbudzuje Kyjev, že tú vojnu môže vyhrať, čo je podľa mňa šialené.

Aj keby tu bola teoretická možnosť, že Ukrajina vyhrá nad jadrovou veľmocou, všetci veľmi dobre vedia, že niečo také je možné dosiahnuť len za cenu nesmiernych strát na ľudských životoch. Ste ochotní tú cenu zaplatiť? A povedali ste to ľuďom? Vysvetlili ste im, v koho záujme je prerušenie diplomatických rozhovorov po masakre v Buči, stupňovanie požiadaviek nad dohodnuté body a predlžovanie vojny o ďalšie nie mesiace, ale roky? Nie je náhoda, že práve tí, ktorí Ukrajine odporúčajú bojovať za akúkoľvek cenu, pohŕdajú mierom a sú už niekoľko desaťročí posadnutí vojnami.

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD.

Pokračovanie:

By Archa21